Foto: Profimedia

Dnes si pripomíname 36 rokov od katastrofy raketoplánu Challenger.

Mala to byť desiata misia raketoplánu, ktorý pôvodne nemal ani vzniknúť. Aj keď sa číslo 10 môže javiť ako šťastné, v prípade raketoplánu Challenger znamenal tragédiu. Jeho posledná misia od štartu trvala iba 73 sekúnd a vyžiadala si životy všetkých astronautov na palube. Toto sa udialo presne pred 36. rokmi. 

Článok bol pôvodne publikovaný v januári 2021.

Testovací stroj

Raketoplán Challenger bol pôvodne konštruovaný ako stroj určený k deštrukčným skúškam. Pri jeho výstavbe však boli vykonávané iné skúšky, ktoré overili aj to, na čo bol Challenger pôvodne plánovaný. Existovali tak dve možnosti: umiestniť Challenger do skladu a v prípade potreby z neho odmontovať niektoré časti, alebo ho prestavať. NASA sa rozhodla pre druhú voľbu.

Foto: Public Domain

Deväť úspešných misií

Z pohľadu vykonaných misií to bola dobrá voľba. Uvažovalo sa, že sa prestavia raketoplán Enterprise, ale následné prepočty nákladov ukázali, že prestavanie Challengeru bude lacnejšie.

Challenger, pomenovaný po korvete HMS Challenger, ktorá sa zúčastnila najdlhšej oceánografickej misie, sa začal stavať, respektíve prestavovať v roku 1972 a dostavaný bol o šesť rokov neskôr. Nasledovali takmer rok trvajúce skúšky, ktoré zahŕňali simulujúce misie, dokonca s dodatočným preťažením, aby sa overila konštrukcia. Challenger skúškami prešiel a bol pripravený na službu.

Foto: Profimedia

Tá začala v apríli roku 1983, keď sa Challenger úspešne vzniesol do vesmíru. V tomto roku Challenger vykonal ešte ďalšie dva lety, a to v júni a auguste. Rovnako aj v roku 1984 a v roku 1985 absolvoval raketoplán po tri misie každý rok.

Pri týchto misiách sa udialo viacero rekordov, ktoré sa už navždy zapíšu do dejín astronautiky. Na palube Challengeru do vesmíru letela prvá Američanka, tiež aj prvý Afroameričan, udial sa prvý nočný štart ako aj nočné pristátie. Challengerom sa do vesmíru dostal tiež prvý Holanďan a Kanaďan.

Problémy so štartom

Desiata misia mala byť zároveň jeho poslednou. Ňou vlastne aj bola, aj keď nikto si to tak neprial. Misia pútala pozornosť médií, keďže jednou zo sedemčlennej posádky bola aj učiteľka (a astronautka) Christa McAuliffeová, ktorá mala uskutočňovať naživo vysielané prednášky priamo z obežnej dráhy v rámci projektu Učiteľ vo vesmíre.

Pôvodne mala misia odštartovať 22. januára 1986. Kvôli rôznym problémom sa ale presunula na 26. január. Následný technický problém (zaseknutá kľučka prístupových dverí) oddialila štart až na 28. január.

Zima spôsobujúca problémy

Január je chladný mesiac a to sa prejavovalo aj v Kennedyho vesmírnom stredisku. Pomocná raketa SRB, ktorá mala raketoplán vyniesť, však nebola stavaná na nízke teploty, ktoré na mieste panovali. Cez noc sa vesmírnym strediskom prehnala studená vlna o mínusových teplotách, ktorá zmrazila tesniace krúžky zosilňovača na rakete a narušila jeho funkčnosť.

Ľad na zábradlí pri štarte. Foto: NASA, Public domain, via Wikimedia Commons

NASA o tomto probléme mala informácie, keďže inžinieri spoločnosti Thiokol, ktorí pomocnú raketu vyrobili, určili minimálnu teplotu na 4 stupne Celzia. Inžinieri tak odporučili štart preložiť. NASA však bola proti, po rokovaniach sa uzniesli, že ak by primárne tesnenie zlyhalo, vydrží to sekundárne.

To bolo bezprecedentné zlyhanie. Astronautka Sally Ride povedala, že bolo, je a bude zakázané spoliehať sa na to, že niečo povolíme, lebo máme sekundárnu ochranu. Inžinier Ebeling z Thiokol, ktorý protestoval proti štartu, povedal svojej žene, že ak Challenger vyštartuje, vybuchne.

Jediné, čo sa však podarilo, bolo odloženie štartu o hodinu. Challenger sa mal vydať svojej skaze s hodinovým meškaním.

Oheň, dym, výbuch a trosky

Štart mal začať o 11:38. Zapálili sa motory a sedem ešte nič netušiacich astronautov sa odlepilo od Zeme. Najprv sa všetko javilo normálne, no započala sa séria udalostí, ktoré už nebolo možné zvrátiť. V 37. sekunde na raketoplán začali dopadať silné nárazy vetra. Je možné, že tie oslabili ešte viac tesnenie a ak by nenastali, existoval predpoklad, že by ku katastrofe nemuselo prísť.

Po minúte od štartu začal klesať tlak v pravej rakete a unikať kvapalný vodík v dôsledku poruchy tesnenia, ktoré vplyvom mrazov bolo nefunkčné. Rovnako na tom bolo aj záložné tesnenie. Po štyroch sekundách sa spustil posilňovač, aby sa vyrovnal ťah. Všetko sa stále javilo ako normálne.

Foto: Profimedia

V 68. sekunde, teda, 5 sekúnd pred explóziou, kapitán informoval stredisko, že „šliapol na plyn“ a zo Zeme mu bol tento úkon potvrdený. To bola posledná komunikácia s Challengerom.

V 73. sekunde, v momente katastrofy, zlyhala nádrž s vodíkom a vrazila do nádrže s kvapalným kyslíkom. Vodík s kyslíkom sa zmiešali, zapálili a vytvorili ohnivú guľu.

Foto: Profimedia

Challenger však nevybuchol, avšak neúprosne, z výšky 20 kilometrov smeroval k Zemi, respektíve k hladine oceánu. Kabína dopadla na hladinu pri preťažení 200 g a rozbila sa. Pri takýchto podmienkach je v podstate jedno, či by raketoplán dopadol na betón alebo na vodu. Oboje by znamenalo skazu.

Okamžitá smrť?

NASA vyhlásila, že astronauti zomreli okamžite a netrpeli. Potápači však po niekoľkých mesiacoch našli dýchacie prístroje z Challengera, pričom tri boli použité. Je teda možné, že niektorí astronauti pri výbuchu neomdleli v dôsledku poklesu kyslíka v kabíne, ale žili až do osudného nárazu na hladinu.

Telá astronautov sa podarilo po niekoľkých dňoch vytiahnuť z vody. Pre zlý stav tiel nebolo možné pri pitve určiť presnú príčinu smrti. Boli pochovaní so všetkými poctami a prezident ich označil za hrdinov, ktorými nepochybne boli.

Foto: Profimedia

Nastalo vyšetrovanie tragédie, no v NASA sa udiali iba niektoré štrukturálne a riadiace zmeny. Spoločnosť Thiokol musela zaplatiť 10 miliónov dolárov za zlyhanie ich rakety. Pokuta bola súčasťou zmluvy a spoločnosť s ňou súhlasila výmenou za to, že nebude musieť za nehodu niesť zodpovednosť.

Nepoučili sa

Nehoda raketoplánu Challenger zasiahla milióny ľudí po celom svete. Ak nepočítame rodinných príslušníkov astronautov, tak najviac mala zasiahnuť spoločnosť NASA, ktorá si z nehody mala zobrať ponaučenie. Žiaľ, nestalo sa tak.

O 17 rokov neskôr, v roku 2003 sa udiala katastrofa raketoplánu Columbia. Vtedy vyšetrovacia komisia konštatovala, že NASA sa nepoučila zo svojej chyby pri Challengeri a že rovnaký nesprávny rozhodovací proces nastal aj v prípade Columbie.

0
Uložiť článok
Komentovať