Planéta Zem je uzavretý ekosystém. To, čo spravíme na jednom kúsku Zeme sa môže prejaviť na inej lokalite vzdialenej aj tisícky kilometrov. Keď vypustíme do ovzdušia znečisťujúce látky, putujú dlhú cestu, aby sa zachytili o vysoké štíty hôr alebo aby sa zapísali do odľahlých ľadovcov. A keďže ide o kolobeh, odtiaľ putujú ďalej po vodných tokoch či cez živočíchy, ktoré sa dostávajú k nám, ľuďom A kruh sa môže uzavrieť.
Podľa novej štúdie, o ktorej informuje vedecký portál phys.org, sa kvôli topeniu himalájskych ľadovcov uvoľňujú po desaťročia nahromadené znečisťujúce látky. Dostávajú sa tak do dolných ekosystémov, ktoré sú na ľadovce napojené.
Tieto znečisťujúce látky sa dostávajú do himalájskych jazier, čo predstavuje potenciálnu hrozbu, pretože dochádza k následnému ovplyvňovaniu vodného života. Následná bioakumulácia vo vodných živočíchoch, akými sú napríklad ryby, nepriaznivo vplýva na ľudské zdravie v prípade ich konzumácie. Dokonca môže byť pre človeka až toxická.
Táto štúdia dokazuje, že ktorýkoľvek a akokoľvek odľahlý kút našej planéty môže byť úložiskom znečisťujúcich látok a oboznamujú nás o tom, aká ďaleká a rozsiahla môže byť cesta znečistenia.
Himalájske ľadovce obsahujú vyššiu úroveň znečisťujúcich látok ako ľadovce v iných častiach sveta „kvôli ich blízkosti k juhoázijským krajinám, ktoré sú jednými z najviac znečistených oblastí sveta,“ povedal Xiaoping Wang, geochemista Čínskej akadémie vied v Pekingu a autor novej štúdie.
Znečisťujúce látky môžu cestovať dlhými vzdialenosťami v atmosfére na čiastočkách prachu alebo molekulách vody. Predchádzajúce štúdie ukázali, že ľadové štíty v Arktíde a Antarktíde obsahujú vysokú úroveň znečisťujúcich látok, ktoré prešli tisícky kilometrov predtým, ako spadli na ľad a boli začlenené do ľadovcov.
Tento jav vysokej úrovne kontaminácie ďaleko od zdrojov znečistenia, známy ako arktický paradox, sa prejavuje aj vo vysokohorských ľadovcoch, aké sú napríklad v Himalájach.
„V dôsledku globálneho otepľovania sa himalájske ľadovce topia nevídaným tempom a uvoľňujú po desaťročia nahromadené znečisťujúce látky do ekosystémov na dolnom toku“, uviedol Wang.
Na lepšie pochopenie tohto cyklu, Wang a jeho kolegovia zmerali koncentrácie chemikálií používaných v pesticídoch, ktoré sa nazývajú perfluóralkylové kyseliny (PFAA). Ich koncentrácie merali v ľadovcoch, v snehu, v odtoku roztavenej vody, v daždi a v jazernej vode a v povodí Nam Co Basin.
Podľa výskumného tímu sú výsledky „vo všeobecnosti porovnateľné s predchádzajúcimi štúdiami jazier v polárnych oblastiach.“ Podľa nich majú vysoké hodnoty uvoľňujúcich sa PFAA látok vplyv na vodný život v jazere a po prúde odtekajúcej vody.
Problémom je fakt, že PFAA majú veľmi dlhú životnosť. Nie sú pravidelne biodegradované a ľahko prechádzajú organizmami a ekosystémami zatiaľ čo sú neustále koncentrované rôznymi biogeochemickými procesmi.
Hoci nová štúdia nezahŕňala hodnotenie úrovne toxicity týchto látok na vodné organizmy, predchádzajúce štúdie naznačujú, že konzumácia rýb ulovených v jazere by mohla mať nepriaznivé účinky na ľudské zdravie.
„Bioakumulačný potenciál týchto chemikálií je mimoriadny,“ hovorí Miner.
Najskôr mikroorganizmy a drobný hmyz absorbujú molekuly znečisťujúcich látok do svojich tkanív, tie následne konzumujú ryby a iné predátory, ktoré prenášajú kontaminanty do potravinovej siete v stále vyšších a vyšších koncentráciách.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku