Cestovanie po svete je veľmi rozmanitá aktivita, v ktorej si každý človek môže nájsť to svoje. Zatiaľ, čo niekoho baví hlavne moderné umenie, galérie či najrušnejšie európske metropoly, Tomáš nachádza satisfakciu objavovaním východného sveta a pútavých miest, ktorým by sa ostatní najradšej vyhýbali. 

„Sme ľudia a radi objavujeme. Veď kto by nechcel stráviť noc v púšti, prejsť sa pralesom, objavovať uličky gigantických miest, dotknúť sa tisícky rokov starých stavieb či pozorovať zvieratá, o ktorých možno tak iba čítal v časopisoch? Možností sú milióny, treba sa zdvihnúť zo stoličky a ísť,“ začal dvadsaťdvaročný Tomáš Blahuta v našom rozhovore o tom, prečo ho fascinuje cestovanie.

Tomáš navštívil v mladom veku už 20 krajín vrátane Azorov, Južnej Kórei či Černobyľu. Ako sám tvrdí, medzi najväčšie cestovateľské ciele stavia návštevu Nového Zélandu či absolvovanie Transmongolskej magistrály.

Nedávno si sa vrátil z tripu v Podnestersku. Čo je to za kút sveta?

Nadnesene povedané, je to najbližšia základňa ruskej armády ku slovenskému územiu. Podnestersko uznávajú iba traja nečlenovia OSN, a to Abcházsko, Južné Osetsko a Náhorný Karabach. Všetko sú to regióny na Kaukaze a Rusko je pre nich životne dôležité.

Podnestersko je tvarom takým malým slížom medzi Moldavskom a Ukrajinou. Oficiálne je teda súčasťou Moldavska, no neoficiálne sa medzi oboma krajinami tiahne hranica. Je ňou rieka Dnester a pramení pomerne blízku ku Slovensku. Majú aj vlastnú armádu a spolu s Taiwanom a Somalilandom, ako jedny z mála neuznaných krajín, aj vlastnú menu. Dohovoriť sa dá predovšetkým po rusky. Keď sme sa skúšali s mladšími rozprávať po anglicky, príliš im to nešlo.

Čo najzvláštnejšie ťa v tamojšom regióne čakalo?

Musím povedať, že nič zvláštne sme nevideli a ani sa nič neudialo. Na všetko sme boli pripravení. Príjemne prekvapilo predovšetkým dobre upravené centrum Tiraspolu a fakt, že mali v rámci mesta pomerne kvalitné cesty, hoci nie všade.

Dokonca sme po ceste tam stretli v maršrutke aj jedného Čecha. Netreba si predstavovať nič extrémne ani nebezpečné. Platí, že celé je to pomerne chudobné a dokopy to tvorí akýsi skanzen komunizmu. A práve preto sem chodí aj ten malý zlomok turistov. Netuším, koľko ich bolo pred pandémiou, ale davy to rozhodne neboli.

Najviac sem, samozrejme, chodia Rumuni, Moldavci, Ukrajinci a Rusi, hoci nie veľmi rekreovať. Takých klasických turistov zo západu, ako sme boli my, je minimum. Napadá mi možno fakt, že keď prichádzaš do Tiraspolu, tak prechádzaš cez obec s názvom Parkany – pripomína to maďarský názov slovenského mesta, no je to obec v Moldavsku, vlastne v Podnestersku a obývajú ju predovšetkým Bulhari. Hneď vedľa je Tîrnauca, skoro ako Trnava po latinsky – Tyrnavia.

Tesne pred pandémiou si stihol absolvovať aj známu cestu Transsibírskou magistrálou z Moskvy do Vladivostoku. Akú emóciu vyvolá u človeka táto skúsenosť?

V tomto prípade sa možno dajú ľudia rozdeliť na dve skupiny – tí, ktorí by sa unudili k smrti hneď za Moskvou, alebo tí, pre ktorých je to špecifické dobrodružstvo. Patrím do druhej skupiny a skvelé spomienky na našu cestu som rozpísal aj v mojej knižke.

Jednoducho, stráviť týždeň vo vlaku (mali sme jednodňovú prestávku v Irkutsku) má svoje čaro. Zžiješ sa so sprievodkyňou, zblížiš sa so spolucestujúcimi a nahliadneš do ich životov a vonku, tam uvidíš veľkú časť Ruska. Za oknom sa ti predstavia najväčšie mestá i malé usadlosti. A navyše, trúfnem si povedať, že sme boli najmladší Slováci, ktorí ju samostatne a celú absolvovali. Nedokážem toto prvenstvo ale nijako potvrdiť.

Ako prebiehala vaša cesta?

Rozdelili sme ju na dve polovice. Od Moskvy po Irkutsk, od Irkutsku po Vladivostok. Dokopy to bolo 7 dní s jednou prestávkou v meste pri Bajkalskom jazere na Sibíri. Prvú polovicu sme absolvovali v tretej triede, čo je otvorený vozeň s množstvom ležadiel vedľa seba. Spočiatku sme si zvykali na minimum pohybu a fakt, že vkuse niekto prechádza okolo a podobne.

Z okna boli najzaujímavejšie jednotlivé mestá, ale inak nič špeciálne, pretože trasa prechádza nekonečnou rovinou. Čas sme zabíjali čítaním kníh, pozeraním filmov, hudbou, rozhovormi s ľuďmi a podobne.

Na druhú polovicu sme zvolili súkromnejšiu možnosť, a teda hoci sme boli traja, vykúpili sme celé štvormiestne kupé. Zmenili sa ale scenérie. Z roviny sme prešli do hôr a kopcov, boli sme v ázijskej časti Ruska a míňali sme všakovaké usadlosti a miesta. Prešli sme oblasti ako Buriatsko, kde žije veľká komunita budhistov alebo Židovskú autonómnu oblasť, čo je akýsi nevydarený predchodca Izraelu.

Z Vladivostoku ste sa však nevrátili hneď domov…

Rozmýšľali sme o návšteve KĽDR (Severnej Kórey), ale tam sa chodí z čínskeho Pekingu a nechcelo sa nám zase robiť takéto obkľuky. A tak sme si povedali, že si požičiame auto a vydáme sa na absolútny koniec Ruska, dole až k hraničnému trojmedziu Ruská federácia – Čínska ľudová republika a Kórejská ľudovodemokratická republika. Žiaľ, k cieľu nám chýbali myslím 4 kilometre.

Zastavila nás totiž ruská pohraničná stráž a bez dokumentov nás nemohli pustiť ďalej. Hoci boli ovešaní samopalmi, boli milí a nechali pozdravovať ľudí na Slovensku. My sme sa však museli otočiť a po prašnej a rozbitej ceste smerovať vyše 200 kilometrov naspäť do Vladivostoku. Ísť tam bolo skvelé rozhodnutie, videli sme časť Ruska, kde veľa turistov nechodí.

Navštívil si aj Južnú Kóreu. Čaká tam európskeho turistu socio-kultúrny šok?

Nemal som žiadne očakávania. Hneď na letisku nám taxikár oznámil, že sme prišli práve počas najväčšieho kórejského sviatku. Zľakol som sa, že bude všetko pozatvárané, ale našťastie nie. Okrem toho, že taxík do centra stál 100 €, sa lámanou angličtinou vodič spýtal, odkiaľ sme a aký je obľúbený šport v našej krajine. Keď sme povedali že „Slovakia“, jediné, na čo sa zmohol bolo: „Wau!“ Úplne presne som si vedel predstaviť tú čiernu dieru v hlave, keď tento pojem počul prvýkrát v živote. (Smiech)

Bol to pre mňa nezvyk, nebol som ešte v krajine, kde väčšinu tvorí iná rasa. Kamarát Dominik, ktorý bol so mnou, je veľký, dvojmetrový chlapisko a medzi všetkými tam vyčnieval. Každý na nás zazeral. Čo si pamätám, tak ma hnevalo, že počas bežných prechádzok po parku alebo na historických miestach sa mi nikto neuhýbal. Každý šiel vždy rovno a ak by som sa ja neuhol, tak sme v sebe. Nechcem, aby to vyznelo, že teraz každý sa mi mal pratať z cesty, to vôbec.

Aby tých netradičných miest na tvojom zozname nebolo málo, nenechal si si ujsť ani návštevu Černobyľu.

Išli sme tam v čase, kedy bol mimoriadne populárny seriál Černobyľ. Samozrejme, človek má istý rešpekt, nie každý deň chodíš po rádioaktívnych miestach. Temný turizmus je špecifický. Na brífingu sme dostali od kohosi pokyny, aby sme si nesadali na zem, nič nechytali atď. V úvode sme to všetko striktne dodržiavali, no náš sprievodca Tymur sa v hneď prvé ráno nahol do koruny stromu, odtrhol jablko, zahryzol sa doň a ponúkol nám ďalšie.

Alebo ešte, bolo leto a hovorí sa, že ak čosi v zóne horí, uvoľňujú sa častice. Počas našej návštevy aj jedno veľké pole horelo a vo vzduchu bolo množstvo dymu. No skutočne sme videli časť miestnych hasičov, ako pozerajú v centre obce na veľký dym a popritom spokojne a nerušene polievajú kvetiny. Odvtedy už človeka pípajúci prístroj nedesí.

Mali sme aj skvelú partiu, keď sme na podvečer poblúdili v obci Černobyľ. Sprevádzala nás aj veľká svorka opustených psov. Faktom bolo, že nám zabudli aktivovať sledovacie zariadenia, ktoré sa dostávajú pri vstupe. A tak sme ako jedni z mála išli aj do tamojšieho opusteného prístavu s mohutnými žeriavmi či blúdili lesmi, kam sa nechodí. Fantastické zážitky.

Mestá ako Miláno, Paríž, Praha či Londýn medzi tvojimi zážitkami chýbajú…

Ja sa priznám, že mám 22 rokov a ešte nikdy som nebol v Prahe. Akokoľvek sa snažím, absolútne ma neláka a neviem, čo by som tam robil, hoci to je skvelé mesto. To isté platí napríklad o Madride, Londýne, Dubline, Štokholme či Osle. Ale napríklad, Rím a Atény sú o inom, pretože mám rád dejepis a históriu a jednoducho chcem vidieť miesta, kde sa formovali svetové dejiny.

New York a USA sú pre mňa však špecifickejšie. Určite tam chcem ísť, ale nie tak typicky na pár dní do New Yorku a potom letieť domov. Ak sa už raz do USA dostanem, chcem vidieť národné parky, veľké pláne a ďalšie veci, ktoré by som si naplánoval a to je niekoľkotýždňová záležitosť.

Stále si študentom vysokej školy, ako teda zvládaš finančné plánovanie takých veľkých ciest?

Niekto plánovanie svojich ciest neznáša a necháva to na cestovné kancelárie. Ja som pravý opak, milujem to. Mojím najlepším pomocníkom je Excel, kde si podrobne plánujem kam idem, kedy, ako, koľko čo stojí, čo treba pozrieť, mapy a podobne. Tiež rád odporučím stránku Wiki Voyage, to je jedna skvelá vec.

Som študent a hoci pracujem, nie som milionár. Každý rok sa snažím zrealizovať aspoň jednu veľkú cestu a viac malých. Napríklad po Európe sa dnes dá cestovať extrémne lacno. Ubytovanie si vždy podľa svojich predstáv nájdeš na Airbnb a letenky kúpiš za smiešne ceny.

Ak cestujem mimo Európy, všetko si plánujem aj rok dopredu. Pri väčších cestách si náklady kalkulujem dopredu. Kde budeme ubytovaní, ako sa budeme presúvať, aké sú v regióne ceny, čo treba očakávať a podobne. Všetko plánujem tak, aby som si dané miesta vychutnal, nasal ich atmosféru a našiel príbeh. Žiadne lacné otočky, len aby som si odčiarkol krajinu zo zoznamu. Ísť do Hurgady a povedať, že som videl Egypt, je smiešne.

Pozri aj:

Lukáš známy ako Vychodňar vo švece o Austrálii: Zabiť vás tu môžu desiatky zvierat, skôr…