Foto: Profimedia

Žiaden lekár či študent medicíny to nemá jednoduché.

Stačí aj drobný detail, jediný chybný krok na to, aby sa ľudský život ocitol v ohrození. V medicíne však nie je možné učiť sa za pomoci pokusov a omylov. Kým dnes sa spoliehame najmä na moderné spôsoby výučby, kedysi sa lekári učili v tzv. anatomických divadlách.

Prvé anatomické divadlo vzniklo v Taliansku

Už od antických čias sa lekári učili tak, že rezali a skúmali mŕtve ľudské telá. Celé generácie lekárov najprv sledovali zákroky tých skúsenejších, neskôr trénovali na zvieratách a napokon na ľuďoch, píše portál Amusing Planet. Čo sa sledovania zákrokov týka, dôležité je mať čo najlepší výhľad, zároveň však nikomu na sále nezavadzať. V súčasnosti sú už k dispozícii kvalitné kamery, kedysi to však bolo celkom inak. Študenti medicíny sedeli v špeciálne upravených miestnostiach, tzv. anatomických divadlách.

Centrum miestnosti bolo tvorené operačným stolom. Okolo stola boli umiestnené rady lavíc pripomínajúce rímsky amfiteáter. Prvé anatomické divadlá začali vznikať v Taliansku v 15. storočí. Záujemcov o štúdium medicíny pribúdalo čoraz viac a požiadavky na vzdelanie sa menili závratným tempom. Už pri prvých anatomických divadlách sa myslelo na to, že miestnosť musí byť dobre vetraná. Mal v nej byť dostatok priestoru pre študentov, zároveň však bolo potrebné zabezpečiť, aby mohol chirurg nerušene pracovať, informuje NIH.

Willem Isaacsz Swanenburg, Public domain, via Wikimedia Commons

Ďalšou podmienkou bolo, že operovať musí skúsený človek, ktorý už má niekoľko takých zákrokov úspešne za sebou. Súčasťou anatomického divadla bolo aj niekoľko dohliadajúcich, ktorí sa starali o to, aby bol každý študent usadený na svojom mieste a do operácie nezasahoval. Ďalší mali zabrániť tomu, aby sa do anatomického divadla dostali nezvaní zvedavci z radov verejnosti.

Lekári si platili vykrádačov hrobov či vrahov

Pitiev bolo v tom čase málo, mala ich totiž pod palcom cirkev a tá ich povolila len niekoľko ročne. Záujem zo strany študentov však bol obrovský. Už rímsky panovník Frederik II počas svojej nadvlády určil, že každý, kto chce byť lekárom, sa musí zúčastniť pitvy človeka aspoň každých 5 rokov. Kadávrov však nikdy nebolo dosť, pitvané telá zvyčajne patrili mŕtvym zločinom alebo ľuďom, ktorí zomreli v nemocniciach. Lekári sa preto museli neraz uchyľovať k nelegálnym spôsobom získania tiel. Napríklad, najímali si vykrádačov hrobov či dokonca vrahov.

Kalibos at Italian Wikipedia., Public domain, via Wikimedia Commons

Prvé anatomické divadlá boli postavené len dočasne vo vonkajších priestoroch univerzít. Považovalo sa za neprípustné zriadiť trvalé miesto, kde by sa pitvy vykonávali. Prvé trvalé anatomické divadlo bolo vybudované v priestoroch padovskej univerzity v roku 1594. Jeho súčasťou bolo 6 kruhových galérií, z ktorých mohlo pitvu sledovať 250 študentov. Galéria najbližšie k pitevnému stolu bola vymedzená pre významné osobnosti, pre rektorov univerzity či profesorov anatómie. Druhá a tretia galéria bola podľa portálu Nature určená študentom medicíny. Ostatné galérie mohli za poplatok obsadiť náhodní zvedavci.

Odzvonilo im kvôli meniacim sa hygienickým štandardom

Kompletná pitva niekedy zabrala aj dva týždne. Aby sa potlačil zápach rozkladajúceho sa tela, v anatomickom divadle sa zapaľovali vonné sviece a počas prestávok ľudí zabávali napríklad hudobníci. Po skončení pitvy sa konala hostina. Pitvy sa zvyčajne konali v chladných mesiacoch, aby telo vydržalo čo najdlhšie. V letných mesiacoch sa zas miestnosť využívala ako výstavisko. Ľudia si tu mohli obzerať múmie, zvieracie a ľudské kostry či iné kuriozity z celého sveta.

VeraB, Public domain, via Wikimedia Commons

Tri roky po vzniku padovského anatomického divadla sa ďalšie podarilo založiť v Holandsku. V roku 1636 zas bolo ďalšie založené v Londýne. Nemalej popularite sa anatomické divadlá tešili až do 20. storočia, kedy sa v nemocniciach začali používať prvé anestetiká. Operácie už viac nemuseli byť unáhlené, aby pacient trpel čo najmenej. Lekári sa viac začali zameriavať na to, aby bola ich práca precízna. Klincom do rakvy však boli pre anatomické divadlá meniace sa hygienické štandardy. Postupne sa prichádzalo na to, že diváci, ale aj lekári môžu byť zdrojom baktérií. Čoraz väčší dôraz sa začal klásť na to, aby bolo prostredie, v ktorom sa operuje, sterilné. Anatomické divadlá tak dnes ostávajú už len zaujímavou kuriozitou.

1
Uložiť článok
Komentovať