Počas výbuchu reaktora č. 4 v jadrovej elektrárni v Černobyle sa do prostredia uvoľňovali obrovské dávky radiácie. Z reaktora, kým sa ho podarilo uhasiť, unikali rádioaktívne prvky, ktoré sa šírili vzduchom do atmosféry. Hasiči a záchranári, ktorí sa nič netušiac pohybovali v jeho okolí, dostali obrovské dávky žiarenia, čo si na nich začalo po krátkej dobe vyberať krutú daň.
Vyše 100-tisíc ľudí bolo evakuovaných po niekoľkých dňoch a následne po nariadení vytvorenia 30-kilometrovej zakázanej zóny, to bolo viac ako 250-tisíc ľudí.
Ako uvádza portál IFL Science, podľa medzinárodnej agentúry atómovej energie zomrelo 31 ľudí kvôli vystaveniu sa okamžitým vysokým dávkam radiácie. Prejavy zasiahnutia radiáciou neboli príjemné. Po počiatočnom vracaní nastalo bezpríznakové obdobie, počas ktorého však radiácia začínala v tele spúšťať nezvratné procesy. Sčervenanie pokožky, ktorá neskôr začala opadávať, krvácanie, poškodenie vnútorných orgánov a napokon smrť v ukrutných bolestiach.
Po 33 rokoch od černobyľskej katastrofy to je však už iný príbeh. Dnes Černobyľ či blízke mesto Pripiať láka tisíce turistov. Aj tým hrozí nebezpečenstvo, avšak iné ako keď sa katastrofa udiala. Do opustených budov je zakázaný vstup práve preto, že hrozí riziko poranenia kvôli ich oslabenej konštrukcii. Najväčšie riziko, čo sa týka radiácie, je pravdepodobne v pripiaťskej nemocnici, kde sa v suteréne ešte stále nachádza oblečenie hasičov.
Vo všeobecnosti však úrovne radiácie v zakázanej zóne Černobyľu sú rovnaké, ako napríklad v mieste, kde sa momentálne nachádzate. Samozrejme, záleží od miesta, kde ste. Vo všeobecnosti, ak sa nachádzate vo vyššej nadmorskej výške, úroveň radiácie je tam vyššia kvôli kozmickému žiareniu.
V zakázanej zóne sa nachádzajú ale aj tzv. hotspoty, kde je úroveň radiácie vyššia ako prirodzené pozadie. Tie sú vyznačené tabuľkami a sú veľkým lákadlom pre turistov.
Tieto hotspoty sú pozostatkami z výbuchu elektrárne. Počas explózie sa do atmosféry vychrlilo viacero rádioaktívnych prvkov. Našťastie, mnohé z nich mali relatívne krátky polčas rozpadu. Ten označuje dobu, za ktorú sa 50% rádioaktívneho prvku premení na stabilný prvok. Napríklad, jeden z najnebezpečnejších prvkov bol rádioaktívny jód 131.
Keďže pre ľudský organizmus je jód veľmi dôležitým a telo ho často nemá dostatok, ukladá si ho do štítnej žľazy. Ak sa človek dostane do kontaktu s rádioaktívnym jódom, štítna žľaza sa ním nasýti, čím rapídne vzrastá šanca na rakovinu štítnej žľazy. Aj preto by sa mali pri jadrových haváriách užívať tablety jódu, ktoré štítnu žľazu naplnia jódom a organizmus už rádioaktívny jód neprijme. Rádioaktívny jód má však relatívny krátky polčas rozpadu a to iba 8 dní, takže po 33 rokoch sa v zóne už nenachádza. To ale nie je prípad iných rádioaktívnych prvkov.
Jedným z najdlhších polčasov rozpadu, vyše 24-tisíc rokov, sa môže „popýšiť“ plutónium-239. V súvislosti s plutóniom však existuje aj dobrá správa. To nie je biologicky veľmi aktívne, je teda nízka pravdepodobnosť (narozdiel od jódu), že by dokázalo prestúpiť do rastlín či do pôdy. Navyše je veľmi ťažké, takže je aj veľmi malé riziko vdýchnutia prachových častíc plutónia.
Čo by sa teda stalo pri presťahovaní sa do zakázanej zóny? Pravdepodobne nič, resp. riziko, že by vám ublížila radiácia je minimálna. Horšia by bola vaša samotná prítomnosť na mieste, ktorá sa po 33 rokoch stala akousi prírodnou rezerváciou a oázou pre zvieratá žijúce bez toho, aby ich rušil či dokonca ohrozoval človek.
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku