Príbehy vyrážajúce dych sa neodohrali iba v ďalekej Amerike, Číne či na Arktíde. Územie bývalého Československa sa v roku 1972 dostalo do povedomia ľudí vďaka leteckej katastrofe spôsobenej mohutnou explóziou. Srbka Vesna Vulović bola jediná, ktorá pád z desaťkilometrovej výšky akoby zázrakom prežila.

Od sedenia na prednáškach k lietaniu v oblakoch

Lietadlo DC-9 juhoslovanských aerolínií malo v stredu 26. januára 1972 naplánovanú trasu zo Štokholmu do Záhrebu s medzipristátím v Kodani. Tam sa k posádke pridala len dvadsaťdvaročná letuška Vesna Vulović, ktorá sa k svojmu povolaniu dostala ako „slepé kura k zrnu“. Po skončení gymnázia nastúpila čerstvá maturantka na univerzitu, kde študovala jazyky. K učeniu angličtiny ju motivovala aj kapela Beatles, keďže Vesna bola ich obrovskou fanúšičkou.

Jeden muž vyzeral byť strašne naštvaný. Všimla som si ho nielen ja, ale aj ostatní členovia posádky.

Na konci prvého ročníka odišla do Veľkej Británie, kde si svoje nadobudnuté vedomosti vyskúšala aj v praxi. Zo začiatku bývala v Newbury, neskôr v Londýne a nakoniec sa presunula do Štokholmu. Po príchode domov stretla v Belehrade kamarátku, ktorá bola oblečená v uniforme letušky. „Veľmi jej to pristalo, a navyše mi povedala, že strávila deň v Londýne! Vtedy som si pomyslela – Prečo by som nemohla byť letuškou aj ja? Do Londýna by som chodievala každý mesiac.“

Tento text je úryvkom jedného z 33 príbehov knihy Podľa skutočnej udalosti, ktorá vyšla v týchto dňoch v našom vydavateľstve.

Kúpiť si ju môžete v:

• Našom internetovom obchode interez.sk
• Panta Rhei
• Martinuse
• Gorile

Paradoxom je, že zdravotný stav Vesny nebol na prácu letušky dostačujúci, a to pre jej nízky tlak. „Pred pohovorom som vypila veľa kávy, takže som lekárskou prehliadkou prešla bez problémov.“ Keď prišlo k tragédii, ktorá otriasla celým svetom, pre juhoslovanské aerolínie pracovala iba osem mesiacov. Počas tohto obdobia síce stihla absolvovať bezpečnostné školenie, no na katastrofu, ktorú zažila o niekoľko týždňov, by ju nepripravili ani najskúsenejší odborníci z fachu.

„Myslím, že moja nehoda bola prvým teroristickým incidentom vôbec. Následne už boli na každom svetovom letisku rozmiestnené röntgenové prístroje, aby sa predišlo podobným situáciám.“

Vesna sa k letu pripojila v dánskej Kodani, kde si užívala deň voľna pred ďalším letom. Čas plánovala využiť na objavovanie miestnych pamiatok, no kolegovia sa k nej pripojiť nechceli. Namiesto toho išli nakupovať do lokálnych obchodov suveníry pre svoje rodiny. Vesna sa nakoniec pridala k nim, no nálada bola po celý čas veľmi pochmúrna – akoby vedeli, že prežívajú posledné hodiny svojho života. Každý chcel ešte niečo kúpiť svojim blízkym na pamiatku. Kapitán bol dokonca celých dvadsaťštyri hodín pred odletom zavretý v hotelovej izbe, odkiaľ ani raz nevyliezol. V osudné poobedie posádka spoločne čakala na Douglas DC-9 pri termináli, odkiaľ videli, ako pristáva, a zakrátko všetci vrátane pasažierov vystúpili.

„Jeden muž vyzeral byť strašne naštvaný. Všimla som si ho nielen ja, ale aj ostatní členovia posádky.“  Vesna bola presvedčená o tom, že práve pofidérny chlap dal ešte v Štokholme do jednej z batožín bombu.

Do lietadla pôvodne nemala vôbec nasadnúť

Piloti Ludvig Razdrih spoločne s Ratkom Mihičom nasadli 26. januára do kokpitu lietadla spolu s ďalšími dvadsiatimi šiestimi ľuďmi. Srbka bola jednou z nich, aj keď omylom. V rozpise posádky totiž bolo len meno Vesna, no išlo o jej menovkyňu. Z Kodane odleteli o 16.15 hod. – lietadlo postupne plynule vystúpalo do výšky 10 050 metrov. Cez Berlín mierili k Prahe, kde mali zmeniť kurz na Viedeň. Poslednýkrát sa chotebuzskému stredisku ohlásili pri prelete nad Boxbergom o 16.56 h. Vtedy ich nemecký dispečer vyzval, aby sa naladili na pražské stredisko. Slová „auf wiederhören“ (dopočutia) boli posledné, ktoré od nich počul.

Presne o 17.01 h lietadlo roztrhala na kusy silná explózia, ktorá poškodila spodnú časť trupu aj kabínu pilotov. Stalo sa tak asi päť kilometrov severozápadne od mesta Srbská Kamenice. Následne sa na obrazovke riadiaceho strediska objavil zväčšený odraz, ktorý sa prestal pohybovať. Postupne slabol, no bolo možné ho pozorovať až do 17.17 h. Po chvíli sa s ním už nemohlo spojiť ani riadiace stredisko v Chotebuze, ktoré let JAT 367 monitorovalo aj po opustení vzdušného priestoru Nemecka. Keďže sa s Douglasom DC-9 nevedela spojiť ani Viedeň, o 17.25 hod. bola spustená záchranná akcia. V tej chvíli už zdravotníkov kontaktovali aj miestni, ktorí si na oblohe všimli nezvyčajný pohyb. „Očití svedkovia videli až poslednú fázu pádu častí lietadla tesne pred ich dopadom na zem.“

 Spoločne s ďalšími troma kamarátmi sme vo vraku zbadali osobu. Dostať ju von nám trvalo dlhšiu dobu, pretože sme ju ťahali holými rukami, no bola vo vnútri zakliesnená. Následne sme letušku položili asi desať metrov od lietadla na teplý kabát jedného z hasičov.

Jeden z nich, dobrovoľný hasič Zdenko Kubík, si počas 35. výročia tragédie spomenul na detaily tragédie. „Počul som zvuk ako pri pristávaní vojenských lietadiel. Pozrel som sa na oblohu a uvidel som, ako padajú telá, kufre a kusy lietadla.“ Kubík vzápätí vyrazil aj spolu s kamarátom na motorke k hasičskej zbrojnici, kde zalarmovali, koho vedeli, a spustili poplach. Po príchode do doliny, kde videli padať trosky, zacítili lietadlové palivo. Keď sa začali brodiť k hustému lesu, pri potoku zbadali najprv motor, potom trup, ktorý sa v dôsledku nárazu do stromov prelomil, a nakoniec aj kormidlo. Kubík s dobrovoľnými hasičmi zrazu započuli nárek vychádzajúci z kabíny – tá bola po páde z desaťkilometrovej výšky v dezolátnom stave.

Pozri aj:

Mala otras mozgu, zlomenú kľúčnu kosť a rezné rany. Juliana prežila pád z výšky troch…