Oliver sa čoskoro dostal do zľadovatených oblastí, kde ho zradili mačky na nohách, a tak sa pád z nebezpečného svahu už nedal zastaviť. „Jediné, čo ma držalo, bola mačka číslo dva a moje ruky, čo veľmi nepomôže. Šmykol som sa, letel som asi 50 – 100 metrov. Bol som presvedčený, že nastal môj deň D,“ spomína na chvíľu, keď sa ocitol na pokraji síl. Našťastie sa mu podarilo zastaviť pád druhou mačkou, ale to neznamenalo, že bolo po všetkom. Signál mobilu bol slabý a takmer po celý čas sa s horskou službou dokázal spojiť len počas krátkych okienok, keď sa mu podarilo zachytiť signál.
Podľa slov Olivera by sa k nemu záchranári dostali iba s pomocou vrtuľníka. „Prial by som vrtuľník niekomu, kto sa zraní v horách oveľa horšie než ja. Najprv som sa snažil zo všetkých síl dostať sa aspoň niekam, kde by po mňa záchranári chodiť nemuseli,“ hovorí.
Po ďalšej približne hodine a pol utrpenia sa dostal k lanovke. Strážnik mu ponúkol, že sa v jeho miestnosti môže vyspať. „Som vďačný pánovi, ktorý tam bol, lebo ma vôbec nemusel pustiť. Neviem, čo by som potom robil,“ hovorí s vďakou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Prežíval najväčší strach v živote
Hoci dnes Oliver na tento zážitok spomína s úsmevom, nezabúda, ako veľmi sa v tej chvíli bál. „V živote som sa nebál viac ako na tom ľadovci, keď som sa pozrel pod seba,“ priznáva. Aj napriek tomu, že prežil niečo, čo by v iných mohlo zanechať negatívne spomienky, na turistiku nezanevrel. „Keď do hôr, tak poriadne vybavený. Čo sa toho týka, všetko podstatné som mal.“
„Moja rada je, že keď prestávaš vidieť turistický chodníček, radšej sa vráť naspäť,“ dodáva Oliver, ktorý po tejto skúsenosti svoje turistické plány prehodnotil. „Práveže ma to motivovalo. No budem si vyberať turistiky pre absolútnych amatérov a nie pre mierne pokročilých, lebo ešte na to nemám,“ uzavrel s úsmevom.
Nahlásiť chybu v článku