foto: Profimedia

José Salvador Alvarenga prežil v roku 2012 až 438 dní na mori.

José bol obyčajný Salvádorčan. Prostý, no húževnatý. Odjakživa sa vedel orientovať v prírode a odmala vedel, ako chytať ryby. Celkom prirodzene ho práve rybárčenie začalo živiť. Jeho kroky viedli až do Mexika, kde sa rybolovom vypracoval na skúseného morského vlka, avšak zradnosť prírody, a hlavne techniky ho priviedla na samotný pokraj prežitia. Je priam až neuveriteľné čítať, čo všetko sa Josému prihodilo a napriek čomu všetkému sa mu podarilo prežiť. Od dômyselných manévrov až po kritické okamihy, kedy zvažoval, že svoj ortieľ predčasne ukončí, ho osud v malej loďke previedol morskými vlnami, avšak za rekordný čas. To, čo prežil José Salvador Alvarenga, sa ešte nikomu inému nepodarilo. Aspoň nie za takú neuveriteľnú dobu – 438 dní.

Za lepším osudom do Mexika

José sa narodil v roku 1975 v meste Ahuachapán na území štátu Salvádor. Pochádzal z jednoduchých pomerov, no jeho rodina si neviedla najhoršie. Jeho otec José Ricardo Orellana vlastnil mlyn a obchod v meste. Nič pompézne, ale stačilo to. Napriek tomu sa José v dospelosti rozhodol opustiť domovinu a vydal sa za prácou do Mexika. Tam pracoval štyri roky ako rybár pre muža menom Villermino Rodriguez, až kým nedošlo ku katastrofe.

Po tom, čo odišiel, sa José prestal ozývať rodine. Nech už ho k tomu viedlo čokoľvek, zrástol s morom a rybolovom. Vypracoval sa. Pred osudnou plavbou bol skúseným rybárom, ktorého máločo prekvapilo. Počas jeho počínania si stihol vybudovať dôverné puto so svojím spoločníkom na vlnách Rayom Perezom. Boli skúsené duo. Za opaskom mali už niekoľko úspešných plavieb a rybolov sa vzmáhal.

Kniha Podľa skutočnej udalosti, zdroj: INTEREZ MEDIA
Kniha Podľa skutočnej udalosti, zdroj: INTEREZ MEDIA

Tento text je úryvkom jedného z 33 príbehov knihy Podľa skutočnej udalosti, ktorá vyšla v týchto dňoch v našom vydavateľstve.

Kúpiť si ju môžete v:

Všetko sa javilo v poriadku – až do osudného dňa. 17. novembra 2012 sa José Salvador Alvarenga a Ray Perez chystali ako obvykle na more. Loď už bola pripravená. Vyraziť mali z rybárskej dediny Costa Azul blízko mesta Pijijiapan pri pobreží Chiapas, no skôr než sa výprava vôbec začala, udalosti sa náhle skomplikovali. Všetko bolo prichystané a naplánované. Tridsaťhodinová zmena na mori, počas ktorej mali José a Ray chytať žraloky, marlíny a plachetníky. Bol v tom však háčik – Ray krátko pred vyplávaním ohlásil, že sa nemôže pridať. Mrzuté. Je to dôvod na zrušenie plavby? Pre skúseného rybára, akým bol José, nič také neprichádzalo do úvahy. Či už s Rayom, alebo bez neho, na more sa pôjde.

José si preto narýchlo zohnal posilu. Bol to neskúsený chalan, morom neošľahaný a mimoriadne mladý. 22-ročný Ezequiel Córdoba, s ktorým sa José doposiaľ nevidel a prakticky jeden druhého vôbec nepoznali, mal nahradiť jeho skúseného parťáka na mori. S vlnami toho nemal veľa spoločného. Ezequiel, tiež známy pod prezývkou Piñata, sa realizoval skôr ako obranca dedinského futbalového klubu než ako skúsený námorník.

Čln, na ktorom José strávil 438 dní na mori, foto: Profimedia

Už teraz to znie neblaho? Nuž, to čo sa prihodilo neskôr, v náručí bezbrehého oceánu, je mnohokrát horšie. Ktovie, či by skúsená posila zmenila dráhu Josého osudu. Je takmer nepochybné, že Ray Perez – nech už ho od nalodenia odradilo hocičo – v ten deň svojou neprítomnosťou v podstate vyhral v lotérii.

Plavba začína a spolu s ňou sa na dvoch rybárov už teraz škerí čeľusť nenásytnej záhuby. Navigujú pomerne malý čln. Asi sedemmetrová loďka poháňaná jediným prívesným motorom, s chladničkou na ulovené ryby je sotva schopná vzdorovať vypätiu živlov. Aj samotné vybavenie lode by sa dalo popísať skôr ako skromné. Na pomery, ktoré oboch mužov čakali, priam až chudobné: 70 galónov benzínu a 16 galónov vody, sardinky, ktoré slúžili ako návnada, harpúny a tri nože, tri vedrá a nejaká elektronika. Až hriešne zanedbaná výbava. K dispozícii mali iba jediný mobil v nepremokavom vrecku, GPS zariadenie, ktoré nepremokavé nebolo vôbec, a obojsmerné rádio, ktorého batéria bola nabitá na polovicu.

Ak by sa im toto rozpoloženie zozačiatku aj zdalo dostatočné, o ilúzie prišli čoskoro. Lebo len čo sa vzdialili, na ich skromný člnok udrela búrka. A nevôľa osudu búrkou nekončila. Už hneď na druhý deň, 18. novembra, sa veci začali zdať fatálne. Ale čo je to jeden deň oproti zvyšným 437 dňom pekla na vode? Horšie sa ešte len chystá.

Sami na mori, na pokraji prežitia

Voda sa valila člnom. Pod nohami sa im pomaly začínal vytvárať rybník slanej vody, ktorá sa neoblomne prevaľovala do loďky. Už boli 50 míľ od pobrežia a situácia sa vymykala kontrole. Neskúsený rybár by akiste spanikáril. Ak by José nemal za sebou nejednu plavbu, dozaista by podľahol stresu a okolitému zmätku. On však nezaváhal. Okamžite sa zameral na jediné – dostať čln späť k brehu. A to čo najskôr. Pevne uchopil kormidlo a brázdil neistú cestičku burácajúcimi vlnami, zatiaľ čo jeho pomocník Ezequiel márne vyhadzoval galóny hromadiacej sa vody naspäť do mora.

José Salvador Alvarenga, foto: Profimedia

Konštrukcia člna situáciu len zhoršovala. Ich malá loďka určite nebola vhodná do toho, čo sa dialo navôkol. Bez vyvýšenej konštrukcie, ktorá by ju chránila pred prelievajúcimi sa vlnami, či skla, alebo svietidiel bol ich čln zraniteľný a prakticky neviditeľný pre ostatné lode.

V nasledujúcich chvíľach sa Ezequielova neskúsenosť začala podpisovať na vzájomnej spolupráci. Veď bol len brigádnik. Iste, bol šľachovitý, vypracovaný mladý muž, ktorý sa náročnej práci neštítil. Ale toto? Fuška za päťdesiat dolárov sa zrazu zmenila na nočnú moru. Zatiaľ čo José sústredene kormidloval v snahe previesť loď vratkými pohybmi vĺn, Ezequiel rezignoval. Začal plakať, oboma rukami pevne stískal zábradlie lode a vracal. A tak José ostal na všetko sám v najkritickejšej chvíli. Ťažko mladíkovi vyčítať jeho neskúsenosť, ale v riadnej šlamastike boli obaja.

Poď, ozaj ma to tu j*be!“ v úzkosti a frustrácii zakričal Alvarenga – a zároveň to boli posledné slová, ktoré sa od neho dostali na pobrežie.

Situácia bola mizerná. Búrka silnela až do takej miery, že správcovia prístavov zakázali lodiam vychádzať na more. No i napriek tomu sa dvojčlenná posádka udržala nad hladinou. Napokon, José nebol veterán len tak pre nič za nič. Surfoval na vlnách až do bodu, kedy sa viditeľnosť zlepšila. A s ňou prichádza zrnko nádeje. Azda by aj prežili bez ujmy. Zrazu mal José výhľad na míle vpred. Až sa pred nimi v istom okamihu začali rysovať kulisy hôr. Obaja spozorneli. Pevnina na dosah.

Nádej však hasne skôr, než by vzkriesila plamienok z tlejúcej pahreby. Keď ich nedostala svojvôľa prírody, dokoná to za ňu technické zlyhanie. Boli približne len dve hodiny od pobrežia. No vo chvíli, keď mali záchranu na dosah ruky, motor začal neprirodzene praskať a pukať. Zvuky nesúce zlovestnú predtuchu zalarmovali oboch mužov. Nádej zhasla. Motor ešte párkrát protestne zapraskal a stíchol.

José ani teraz nezaváhal. V sekunde schmatol rádio a dal sa do akútneho hlásenia šéfovi:

„Willy! Willy! Willy! Motor je zničený!“

„Upokoj sa, človeče, daj mi svoje súradnice,“ odpovedal Willy z dokov v Costa Azul.

„Nemáme GPS, nefunguje!“ v panike namietal José.

„Spustite kotvu!“ prikázal Willy.

„Nemáme kotvu,“ povedal Alvarenga. Pravdupovediac, tento nedostatok si José všimol ešte pred tým, než vôbec vyplávali. Nepredpokladal však, že bude potrebná počas rybolovu na hlbokom mori.

„Dobre, ideme po teba,“ odpovedal Willy.

„Poď, ozaj ma to tu j*be!“ v úzkosti a frustrácii zakričal Alvarenga – a zároveň to boli posledné slová, ktoré sa od neho dostali na pobrežie.

V tom bode sa z rádia neozvalo už nič. José a Ezequiel stratili akýkoľvek kontakt s pevninou a boli vydaní napospas šírej vode. Až teraz začali spolupracovať ako tím. Mladík sa emocionálne pozbieral a začal počúvať pokyny Josého. Vlnobitie stále dorážalo na loď a hrozilo, že ju prevráti. Obaja preto začali pobehovať po palube v snahe vyvažovať člnok vlastnou váhou. Lenže nápory vĺn boli nevyspytateľné. Voda na krehkú konštrukciu doliehala zo všetkých strán, obidvaja sa šmýkali, padali a strácali pôdu pod nohami. Nad to všetko ich obuv, plážové sandále, neposkytovala žiadnu trakciu voči povrchu.

Loď sa postupne stala neovládateľnou. Plne naložená sa manévrovala neohrabane a vlny si s ňou robili, čo sa im zachcelo. Až musel prísť prvý kompromis. Celý úlovok, asi päťsto kilogramov čerstvých rýb, muselo ísť naspäť do mora. Po jednej ich vyhadzovali z paluby a dúfali, že takéto odľahčenie aspoň čiastočne stabilizuje riaditeľnosť lode. Tým, že čerstvé rybie mäso bolo lákadlom pre žraloky, okolitá voda sa stala o to nebezpečnejšou.

Ako ďalšie poputovali do mora ľad na uskladnenie rýb a palivo, ktoré mali nazvyš. Nič nepomáhalo. Prúd vody unášal čln ďalej podľa svojej ľubovôle. Až to Josému začalo postupne dochádzať. Sú stratení a majú pred sebou nanajvýš tak päť dní života. Bez motora, rádia či GPS sa stali plávajúcou korisťou pre čokoľvek, čo na nich more poštve.

V knihe Podľa skutočnej udalosti sa o tomto príbehu ešte dozviete:

  • Čím José a Ezequiel na mori živili?
  • Dokázali na mori prežiť 438 dní obaja?
  • Ako je možné, že ich 14 mesiacov nikto na mori nenašiel?
  • Kam sa za 14 mesiacov ich čln doplavil?

Najnovšie články