Koncom minulého týždňa otriasla Amerikou vražda 46-ročného Georga Floyda. Floyd zomrel pri policajnom zatýkaní potom, ako mu policajný dôstojník Derek Chauvin niekoľko minút kľačal na krku. Floyd pritom nekládol pri zatýkaní žiadny odpor a nebol ani ozbrojený. Protesty často aj násilného charakteru sa teraz šíria celými Spojenými štátmi.
Nebolo to však až tak dávno, kedy USA bolo oveľa viac rasistické ako dnes. Názorným príkladom je aj vražda 14-ročného černošského chlapca Emmetta Tilla. Za svoju povahu a možno aj miernu nerozvážnosť zaplatil životom a síce jeho vražda tiež vzbudila vlnu nevôle, vrahovia neboli vôbec potrestaní a to aj napriek tomu, že sa k činu priznali.
Túžil navštíviť Mississippi
Emmett Louis Till sa narodil v roku 1941 v Chicagu a bol vychovávaný svojou mamou. Matka opustila otca rok po narodení chlapca, lebo bol násilnícky a v roku 1945 bol dokonca popravený za vraždu.
Malý Emmett mal však na tú dobu pekné detstvo a v domácnosti pomáhal mame, ktorá pracovala ako civilná úradníčka pre americké letectvo. Vo veku šiestich rokov dostal Emmett detskú obrnu, ktorá spôsobila, že trvalo koktal. Inak to bol ale veselý chlapec, často žartoval a svoje okolie dokázal rozosmievať.
V roku 1955 mal Emmett 14 rokov a bol to už pomerne veľký muž vážiaci 68 kilogramov a vysoký 1,63 metra. Vtedy jeho a mamu navštívil strýko z Mississippi, odkiaľ pochádzala jeho mama. Kvetnato rozprával o delte Mississippi a Emmett túžil navštíviť miesto, odkiaľ sčasti pochádzal.
Keďže bolo leto a mal voľno, plánoval, že tam pôjde za svojou rodinou. Mama síce súhlasila, no varovala ho, že Mississippi a Chicago sú dva odlišné svety a ľudia na juhu sa voči černochom správajú „inak“ ako na severe. Má ich preto mať v úcte a správať sa mimoriadne slušne. Ubezpečil ju, že jej rozumie.
Osudová chuť na cukríky
Mississippi bol skutočne iný svet. V 50. rokoch to bol najchudobnejší štát USA a miesto Money, kam Emmett smeroval, bolo najchudobnejšie v štáte Mississippi. Vo vidieckych oblastiach boli černosi stále prenasledovaní a v podstate boli zo spoločnosti vylúčení.
Vtedajšiu situáciu v Mississippi dobre opisuje aj to, že iba týždeň pred Emmettovým príchodom tam bol zastrelený černošský aktivista Lamar Smith. Traja podozriví belosi boli síce zatknutí, avšak čoskoro ich prepustili na slobodu.
Emmett si z toho však nerobil ťažkú hlavu, pravdepodobne o tom ani nevedel, veď to bol iba 14-ročný chlapec. Tri dni po tom, ako prišiel do mesta, spolu so svojím bratrancom sa rozhodol, že nepôjde do kostola, kde kázal jeho prastrýc a dostal chuť na cukríky.
Vošiel do obchodu, ktorý patril belochovi, 24-ročnému Royovi Bryantovi. V ten deň tam však nebol a obsluhovala tam jeho 21-ročná manželka Carolyn. To, čo sa udialo v obchode, je dodnes nejasné.
Chlapci, čo boli vonku vraveli, že Emmet jej niečo šepkal, alebo na ňu pískal. To nám síce nepripadá ako nič zásadné, no na juhu USA to bolo v tom čase veľmi trúfalé.
Chvíľu pokoj, potom peklo
Emmett sa potom vrátil do domu, kde bývala jeho teta a žena kazateľa, a nevyzeralo, že by návšteva obchodu mala mať nejaký zásadný dopad. Avšak po troch dňoch do domu v noci vtrhol manžel predavačky a majiteľ obchodu Roy Bryant, spolu so svojím nevlastným bratom Johnom. W. Milamom. Ten mal pri sebe zbraň. Pýtali sa, či sú v dome chlapci z Chicaga.
Emmett ležal v posteli spolu s bratrancom, v izbe ich bolo osem. Milam povedal, aby ho zaviedli k negrom, o ktorých hovoril. Emmettova teta mužom núkala peniaze, ale odmietli. Vzali Emmetta a naložili ho do auta.
Odviezli ho do obchodu, kde ho začali surovo biť. Udierali ho pištoľou do tváre, ďalej ho bili a týrali. Napokon ho naložili do auta a prišli s ním k rieke. Tam mu zbraňou prestrelili hlavu a ostatným drôtom mu okolo krku priviazali 32-kilogramový ventilátor. Telo potom hodili do vody a odišli domov, kde spálili jeho oblečenie.
Emmettovi príbuzní, samozrejme, únos nahlásili šerifovi. Ten vypočul Bryanta aj Milama, ktorí priznali, že ho uniesli, ale že ho ešte v tú noc aj pustili. O tri dni neskôr, našli dvaja chlapci v rieke znetvorené telo, keď lovili ryby.
Hlavu mal zmrzačenú, našla sa strelná rana nad pravým uchom a z hlavy bolo uvoľnené oko. Jeho telo nieslo známky po bitke, no keďže tvár bola z dôvodu zranení a času vo vode neidentifikovateľná a navyše telo bolo nahé, to že to bol Emmett, sa zistilo vďaka striebornému prsteňu s iniciálami, ktorý nosil.
Súd ako fraška
Spočiatku Emmettova smrť vzbudila veľké vášne. Guvernérka Mississippi vyžadovala dôkladné prešetrenie a stíhanie vrahov. Aj obyvatelia mesta, kde sa čin stal, považovali skutok za odporný.
Pohreb sa konal v Chicagu a Emmettova matka si priala otvorenú rakvu, aby celý svet videl, čo spravili jej synovi. Tisíce ľudí sa prišlo pozrieť na pohreb a fotografie zmrzačeného tela obleteli celý svet.
V septembri toho roku sa konal v Mississippi súd a trval päť dní. Účastníci hovorili, že to boli veľmi horúce dni. Súdna sieň bola segregovaná, černosi ako aj černošskí novinári museli sedieť v inej časti ako belosi, ďalej od poroty. Keď do súdnej siene prichádzali černosi, šerif ich privítal slovami: „Ahoj Negri.“
To, čo sa dialo potom, bolo už iba doslova vyvrcholením ohavností. Členovia poroty boli belosi a mali dokonca povolené počas pojednávania piť pivo.
Obhajoba spochybňovala, že telo skutočne patrí Emmettovi a pýtali sa, či je vôbec naozaj mŕtvy. Mladá predavačka z obchodu tiež tvrdila, že Emmett ju sexuálne obťažoval, dotýkal sa jej a dával jej návrhy na rande. To bol dôvod, prečo jej muž spolu s nevlastným bratom chcel dať Emmettovi príučku, ale, samozrejme, neskôr ho pustili na slobodu.
V záverečnej reči jeden z prokurátorov uviedol, že to, čo Emmett urobil, bolo nesprávne a že jeho konanie bolo dôsledkom toho, čo sa mu stalo. Obhajca dokonca povedal porotcom, že ich predkovia sa budú obracať v hrobe, ak by Bryanta a Milama odsúdili.
A tak to aj dopadlo. Porota odhlasovala nevinu a dokonca neboli odsúdení ani za únos.
Priznanie o rok neskôr
Za vraždu tak nebol nikto potrestaný. Nemal byť ani kto, keďže vrahovia odsúdení neboli. To, že ich označujeme za vrahov aj napriek rozsudku, môže rozhovor pre časopis Look, ktorý poskytli iba rok po oslobodení. Za to, že porozprávali, ako to naozaj bolo, dostali približne 4 000 dolárov. Keďže nemohli byť už súdení za rovnaký čin, nemali čo skrývať.
Milam sa priznal, že Emmeta zastrelil a priznal, že sú vinní aj keď veria, že neurobili nič zlé. Aj porota neskôr priznala, že vedeli o ich vine, no doživotný trest alebo trest smrti pre dvoch belochov za zabitie černošského chlapca sa im zdal neadekvátny.
Rozhovor pre časopis vzbudil opäť veľké vášne. Mnohé organizácie tlačili na federálnu vládu, aby sa prípad opäť otvoril a vrahovia boli náležite potrestaní. Nič z toho sa však nestalo, aj keď kongres schválil zákon, ktorý umožňoval zásahy ministerstva spravodlivosti do súdnych pojednávaní, kde by mohli byť ohrozené občianske práva.
Voči Bryantovi aj Milamovi sa však držala vlna nenávisti a viackrát sa museli presťahovať. Milam bol neskôr súdený za iné spáchané trestné činy a napokon zomrel v roku 1980 vo veku 61 rokov na rakovinu. Bryant mal taktiež problémy so zákonom a v roku 1994 vo veku 63 rokov zomrel takisto na rakovinu.
Bryantova manželka v roku 2008 povedala, že to, že by ju Emmet slovne alebo fyzicky napadol, nebola pravda a že v tejto časti výpovede klamala. Čo sa týkalo zvyšku, si už vtedy 72-ročná žena nepamätala.
Vražda Emmeta Tilla tak ostala dodnes nepotrestaná a ukázala, ako súdny systém zložený z belochov odmietal potrestať vraždu iba preto, lebo bola spáchaná na „menejcennom“ černochovi.
Nahlásiť chybu v článku