Expedícia Kon-Tiki je jednou najlegendárnejších dobrodružných výprav moderných dejín.

Ubehlo 101 dní na mori a preplávaných 6 980 kilometrov na plti z dreva, ktorú by pokojne mohli vyrobiť domorodí obyvatelia Peru v časoch ešte pred Kolumbom. Posádka plte Kon-Tiki sa nachádza na brehu neobývaného korálového útesu Raroira. Vyčerpaní, unavení, no šťastní, že sa im podarilo dosiahnuť cieľ. Z Peru sa dostali až do Polynézie. 

Aby sme sa v príbehu dostali až k útesu Raroira, ku ktorému dorazili z Peru, musíme sa najprv presunúť paradoxne tiež do Francúzskej Polynézie, ale na ostrov Fatu Hiva. Píše sa rok 1938 a nórsky dobrodruh, antropológ a cestovateľ Thor Heyerdahl je tu na svadobnej ceste. Myšlienkami je však inde. Uvažuje nad legendou, ktorá hovorí o osídlení Polynézie z východu bohom syna Slnka Tikiho.

Thor, samozrejme, neveril iba legendám. Všimol si veľkú podobnosť sôch Tikiho a sôch nachádzajúcich sa v Južnej Amerike, konkrétne v Peru. Čo ak obyvatelia Polynézie nepochádzajú zo západu, teda z ázijských krajín, ako sa dovtedy verilo, ale z východu a prišli sem z Južnej Ameriky, napríklad pomocou pltí?

Vydaj sa na plavbu Thor

Thor si túto myšlienku v hlave uchovával, ďalej rozvíjal a študoval. Nasledovala druhá svetová vojna a po nej prišiel Thor do New Yorku, kde predložil svoj výskum, ktorý podrobne vysvetľoval osídlenie Polynézie z východu. Poprední americkí antropológovia, pre ktorých bolo osídlenie jasné ako facka a nezhodovalo sa s Thorovou šialenou teóriou, sa mu v tichosti vysmievali. Jeden z nich, Herbert Spinden, zašiel veľmi ďaleko a ako uvádza stránka múzea Kon-Tiki, povedal mu: “Skús zistiť, ako ďaleko sa dostaneš na plti vyrobenej z balzového dreva.

Rekonštrukcia stavby plte z roku 2016. Foto: Archív SITA

Výzvu si vzal k srdcu

Pre Thora to bola potupa, no aj výzva zároveň. Ak sa dokáže naozaj preplaviť z Peru do Polynézie pomocou plte vyrobenej tak, ako ju mohli vyrobiť pred stáročiami Inkovia, dokáže, že celá misia je možná.

Thor podrobne študoval historické materiály. Našiel náčrty inkských pltí, ktorí používali balzové drevo a ktoré je na ich výrobu priam ideálne. Je mäkké a ľahké, preto dobre pláva na hladine. To, že balza je na výrobu plte vhodný materiál, dokazuje aj preklad tohto slova zo španielčiny, kde balsa znamená plť.

Rekonštrukcia stavby plte z roku 2016. Foto: Archív SITA

Thor našiel ďalších dobrodruhov a trošku šialencov, ktorí boli ochotní sa s ním podujať na túto misiu s neistým koncom. Boli to štyria Nóri: Erik Hesselberg, ktorý bol navigátorom, Knut Haugland a Torstein Raaby – rádiotelegrafisti a Herman Watzinger, inžinier špecializujúci sa na meranie. Posádku dopĺňal Švéd Bengt Danielsson, ktorý bol stevardom, staral sa o jedlo, ale tiež bol sociológom zameriavajúcim sa na migráciu. Jeho veľkým prínosom bolo tiež to, že vedel po španielsky. Šesťčlennú posádku dopĺňal veliteľ expedície Thor Heyerdahl.

Stavba plte

Aby Thor dokázal svoju teóriu, použitý materiál na lodi sa musel zaobísť bez moderných technológií. Na stavbe plti sa nepoužil ani jeden klinec či oceľová reťaz. Použili tak 9 balzových stromov dlhých až 14 metrov s priemerom 60 centimetrov a zviazali ich konopnými lanami. Potom ich menšími kusmi previazali priečne a následne vyrobili hlavný stožiar z mangrovového dreva.

Loď Kon-Tiki v nórskom múzeu. Foto:Bahnfrend / CC BY-SA

Aj keď plť s názvom Kon-Tiki bola ako spred kolumbových čias, na palube sa nachádzali výdobytky modernej doby. Aby chlapi mali dostatok tekutín na plavbu, v 56 sudoch niesli so sebou vyše 1 000 litrov pitnej vody. Ďalej mali so sebou 200 kokosových orechov, batáty či tekvice. Americká armáda im dodala konzervované potraviny a výbavu na prežitie, švajčiarska hodinárska firma Eterna ich zase vybavila vodotesnými hodinkami. Na palube plte tiež mali telegraf pre spojenie so svetom a navigáciu. Muži tak boli pripravení na plavbu, akú mali absolvovať aj pôvodní obyvatelia, aj keď v modernom šate.

Na snímke zľava šéf expedície Thor Heyerdahl, Bengt Danielson, Erik Hesselberg, Torstein Raaby, Herman Watzinger (zástupca veliteľa výpravy ) a Knut Magne Haugland. Foto: Archív TASR/AP

Deň D

Plť odštartovala 28. apríla 1947 z peruánskeho prístavu v meste Callao. Plavidlo bolo najprv ťahané remorkérom 80 kilometrov až na šíre more. Neskôr, keď začal fúkať vietor, odpojili sa a plachty plte ozdobené maľbou hlavy Tikiho, ktorú tam nakreslil Erik Hesselberg, sa napli vzduchom.

Začala sa tak expedícia, ktorú mnohí považovali za nemožnú, či za číru samovraždu. Mnohí odborníci totiž predpokladali, že plť sa v priebehu niekoľkých týždňov rozpadne. Ďalší boli skeptickí, či vôbec dokážu plť ako-tak ovládať a poprední námorníci považovali za vysoko nepravdepodobné, že  by posádka mohla doplávať až do Polynézie.

Prvá skúška plte prišla krátko po odpojení od remorkéra v momente, keď prišla búrka. Plť ale zvládla aj vysoké vlny a plávala na nich tak, ako Thor dúfal.

Rekonštrukcia plavby z roka 2016. Foto: Archív SITA

101 dní na oceáne

Ukázalo sa, že skeptickí námorníci sa mýlili. Po dvoch týždňoch si Thor a jeho posádka boli istí, že plť je skutočne plavby schopná. “Je to fantastické námorné plavidlo,” napísal Thor do svojho denníka.

Skeptici v niečom mali aj pravdu. Balzoveédrevo nasiakovalo vodu, čo Thor nepredpokladal, ale napriek tomu vydržalo. Povrazy ale držali a do balzového dreva sa doslova zahryzávali. Ešte dobre, že nepoužili oceľové laná, tie by balzové drevo pravdepodobne zničili a navyše by tak plť ani nebola autentická.

Rekonštrukcia plavby z roka 2016. Foto: Archív SITA

Z mužov sa počas plavby stali rybári. Zbierali lietajúce ryby, ktoré im pristávali na plti, ulovili tiež delfíny. Cestu im sprevádzali aj žraloky. Inak bola plavba viac-menej monotónna. Každý deň zaznamenávali polohu, komunikovali so svetom, merali svoj smer a starali sa o to, aby mali čo jesť.

Keďže boli na plti, ich plavidlo bolo v podstate takmer neovládateľné. Zastať mohlo iba tak, že narazí na plytčinu či na ostrov.

Ostrov Raroira

Koncom júla moreplavci konečne uvideli pevninu. Bol to atol Puka-Puka nachádzajúci sa vo Francúzskej Polynézii. Nedokázali sa však k nemu dostať, a tak pokračovali v plavbe. Vedeli, že pristáť budú môcť iba vtedy, keď ich plti bude nejaký ostrov stáť v ceste. Keďže sa ale nachádzali vo Francúzskej Polynézii tvoriacej stovkami ostrovov, vedeli, že skôr či neskôr na nejaký naraziť musia.

Rekonštrukcia plavby z roka 2016. Foto: Archív SITA

A to sa stalo 7. augusta 1947, keď plti Kon-Tiki stál v ceste ostrov Raroira. Muži po takmer 7-tisíc kilometrov plavby stáli pevne nohami na pevnine. Boli v Polynézii, kam sa chceli dostať.

Ich cesta dokázala, že Polynézia mohla byť teoreticky osídlená aj z východu. Heyerdahl o svojej expedícii napísal knihu Kon-Tiki, ktorá sa preložila do viac ako 70 jazykov a dodnes sa jej predali desiatky miliónov. V roku 1951 dokumentárny film Kon-Tiki, ktorí natočili muži počas cesty, získal cenu Oscara.

Po Kon-Tiki

Heyerdahl po slávnej expedícii nezaspal na vavrínoch a podnikol ďalšie, minimálne rovnako zaujímavé expedície. Za všetky môžeme spomenúť napríklad expedície Ra a Ra II, pri ktorej sa snažil dokázať, že staroveké národy mohli preplávať Atlantik až do Ameriky. Na lodi z papyrusu sa plavil z Maroka, avšak po 54 dňoch a zdolaných 5-tisíc kilometroch ho zastavila búrka. Svoju misiu ale zopakoval a po 57 dňoch a viac ako 6-tisíc kilometroch sa doplavil až na Barbados. Opäť to teda dokázal.

Thor Heyerdahl okolo roku 1980. Foto: Public Domain

Pokiaľ ide o to, či Polynéziu skutočne mohli osídliť juhoamerické národy, tak jasnú odpoveď nám dlho nedávala ani analýza DNA. V roku 2011 nórsky profesor Erik Thorsby predložil analýzu, ktorá ukazovala, že Polynézia síce bola osídlená ázijskými národmi, no našiel v nej aj juhoamerickú DNA. Jeho výskum bol ale následne vyvracaný kontamináciou a miesením DNA po európskom kontakte s Polynézanmi.

Avšak, nedávna štúdia z júla 2020 publikovaná v Nature zistila, že okolo roku 1200 nášho letopočtu sa domorodci z Južnej Ameriky predsa dostali do kontaktu s Polynézanmi. Vyzerá to teda, že Thor Heyerdahl mal napokon pravdu.

Heyerdahl zomrel v roku 2002 v Taliansku, kde slávil Veľkú noc. Na smrť sa už dlhšie pripravoval, keďže mal nádor na mozgu a rozhodol sa tiež vysadiť lieky. Zomrel vo veku 87 rokov a je pochovaný v záhrade rodinného domu v talianskej obci Colla Micheri.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )