V histórii nájdeme množstvo experimentov, ktoré sú na hrane, či aj ďaleko za ňou. Niekde na hrane sa pohybujú aj experimenty s ukrižovaním, ktoré boli v minulosti vykonávané v rámci vedy. To, čo je dnes už neprípustné, sa udialo na niektorých vysokých školách, keď vedci v rámci snahy pochopiť, ako telo reaguje na ukrižovanie, dospeli až k jeho reálnemu testovaniu.
Chcel dokázať pravosť plátna
Dokonca, takýchto vedcov bolo viac, ako uvádza IFL Science. Azda prvým bol Pierre Barbet, ktorý experimenty vykonával na mŕtvolách. Barbet bol fascinovaný Turínskym plátnom, veľkým kusom látky, do ktorej malo byť zabalené Ježišovo telo. Veril, že plátno je pravé a kresby na ňom vysvetľoval tak, že boli spôsobené tým, ako sa s Ježišovým telom manipulovalo.
Barbet to chcel otestovať, a tak pribil mŕtvoly na kríž, ktorý sám postavil a skúmal, ako krv bude zafarbovať tkaninu. Jeho experiment potvrdil to, v čo chcel veriť.
Takéto zisťovanie, motivované ešte dokazovaním pravosti relikvie, nebolo úplne vedecké. V 40. rokoch minulého storočia preto začal s pokusmi nemecký rádiológ Hermann Mödder. Ten na upevnenie svojich študentov medicíny na kríži nepoužíval (našťastie) klince, ale popruhy.
Monitoroval ich životné funkcie a už po 6 minútach na kríži im začal klesať krvný tlak a mali problémy s dýchaním. „To, čo nastane po skončení šiestej minúty, môže lekár predvídať. Je to bezvedomie, intenzívna bledosť, potenie,“ napísal o svojom experimente a dodal: „Skrátka, je to kolaps v dôsledku nedostatočného prekrvenia srdca a mozgu.“
Najextrémnejší vedec
Na základe Mödderovho výskumu sa teda zistilo, že poloha ukrižovania spôsobuje ťažkosti s dýchaním. Ak teda obeť neumrie v dôsledku predchádzajúceho mučenia či pribitia klincami na kríž, tak zomrie na problémy s dýchaním.
V histórii medicíny je však ešte jeden vedec, ktorý pravdepodobne ukrižoval najviac ľudí od čias Rímskej ríše.
Frederick Zugibe bol od roku 1969 americký súdny patológ. Okrem toho bol aj nábožensky založený a chcel podrobne popísať, ako Ježiš mohol umierať na kríži. Vo svojom dome si zriadil monitorovacie zariadenie a dobrovoľníkov začal, podobne ako Mödder, priväzovať na kríž.
Niektorí vydržali až hodinu, kým ich zložil. Na rozdiel od Möddera zistil, že jeho dobrovoľníci nemali problémy s dýchaním. Pripisoval to skutočnosti, že on dobrovoľníkom priviazal aj nohy, čo Mödder nerobil. Zistil však, že dobrovoľníci sa nedokázali na kríži vyzdvihnúť do vyššej pozície, ktorá by umožňovala lepšie dýchanie.
Aj vďaka Mödderovi, Zugibemu a ich pokročilým znalostiam o ľudskom tele sa vie, že obete ukrižovania zomierali najmä a práve pre problémy s dýchaním.
„Telo, ktoré je zavesené za ruky a je tlačené dole, má mimoriadny problém s dýchaním,“ povedal pre The Guardian fyziológ Jeremy Ward z King’s College London. Dodal tiež, že tí, ktorí sa neudusili, mohli aj tak zomrieť v dôsledku nedostatku kyslíka v krvi, čo poškodzovalo tkanivá a cievy.
Dôkazy tohto tvrdenia sú, žiaľ, overené aj praxou a nie experimentmi vedcov. Počas druhej svetovej vojny nacisti v koncentračných táboroch vykonávali obdobu ukrižovania, ako spôsob mučenia. Svedok z Dachau opisoval spôsob smrti, keď nacisti zavesili väzňov za zápästia na vodorovnú tyč.
„Po hodinovom visení na tyči, keď už obete nemohli vydýchnuť vzduch, ktorý im naplnil hrudník, zomierali. Dýchať mohli iba dovtedy, kým sa dokázali vytiahnuť dostatočne vysoko, aby si dokázali odľahčiť hruď,“ uviedol preživší.
Nahlásiť chybu v článku