Ako keby sa ocitol uprostred tej najdesivejšej nočnej mory. Stačí spomenúť len niekoľko príznakov schizofrénie, ako sú napríklad paranoja či sluchové a zrakové halucinácie. Viete, že sa vás nikto nepokúša otráviť, no vaša myseľ proti vám bojuje všetkými možnými zbraňami. Títo ľudia si peklom v podobe schizofrénie prešli, no našťastie sa vyliečili a dnes o tom dokážu už otvorene hovoriť.
Neviete, že nie ste blázon, kým vám to nepovie psychiater
Moje prvé príznaky boli pomerne nenápadné. Zdalo sa mi, že počujem ľudí z diaľky volať moje meno, aj keď to tak, samozrejme, nebolo. Potom sa to však zhoršilo a všade okolo mňa sa hemžili obrovské čierne muchy a chrobáky. Onedlho som sa zas z ničoho nič stal posadnutý číslami. Vtedy som si neuvedomoval, že sú to príznaky choroby. Našťastie, teraz beriem lieky a pravidelne navštevujem svojho lekára.
Cudzie myšlienky
Je ťažké popísať to, no zdalo sa mi, že nedokážem ovládať vlastné myšlienky. Ako keby ani neboli moje. Ako keby som len načúvala myšlienkam niekoho cudzieho.
Keby to bolo ináč
Viedla som rozhovory s imaginárnymi ľuďmi. Boli však nesmierne živé a skutočné a všetko sa rozplynulo, až keď som pohla končatinou. Nehalucinovala som len postavu, ale celého človeka, spolu s jeho minulosťou a vlastnosťami. Neraz sa stalo, že som sa s niekým rozprávala v banke, ten človek sa však zrazu rozplynul a všetci naokolo na mňa vypliešťali oči. Najťažšie bolo pripustiť si, že toho človeka som vskutku nepoznala celý svoj život, bola to len krátka halucinácia. Je to zdrvujúce a je nesmierne náročné sa s tým vyrovnať.
Obloha v plameňoch
Príznaky sa začali objavovať už pred rokmi, no napokon sa to vystupňovalo. Začalo sa u mňa objavovať napätie, ktoré sa stupňovalo celé hodiny a dni, kým neexplodovalo v návale paniky a paranoje. To, že niečo nie je v poriadku, som si uvedomil, keď som raz po takejto epizóde ušiel od priateľov, pretože som si myslel, že sa proti mne spikli. Sadol som si do neďalekého lesa, plakal som a díval som sa na oblohu v plameňoch.
Od nenápadných príznakov ku kríze
U mňa boli príznaky zo začiatku skutočne nenápadné. Zdalo sa mi, že počujem vo vedľajšom byte rádio, zvonenie zvončeka a podobné veci. Myslela som si, že ma každý pozoruje a vie, čo si myslím. Trvalo to možno aj desať rokov, no naučila som sa s tým žiť. Ani som si to neuvedomila a šum rádia z vedľajšieho bytu sa zrazu zmenil na bolestivé slová mierené priamo proti mojej osobe. Moja paranoja sa taktiež zhoršovala, myslela som si, že v byte sú namontované kamery a zdalo sa mi, že počujem myšlienky svojho manžela a priateľky, a že ma tajne nenávidia. Von som chodila už len v noci a myslela som si, že susedia robia hluk naschvál, aby mi zabránili v spánku.
To, že mám vážny problém, som si uvedomila, keď sme sa presťahovali do domu v tichej lokalite, no ja som stále počula zvuky z rádia a hlasy, ktoré mi hovorili, aká som bezcenná a mala by som zomrieť. Nič ma nebavilo, nič mi nerobilo radosť, nechodila som von, nedvíhala som telefóny, nesmiala som sa, s nikým som sa nerozprávala.
Keď je chorá matka aj sestra
U matky sa príznaky začali prejavovať, keď mala okolo 20. Začala sa zatvárať do izby a nevychádzala z nej, len si vzala vodu a opäť sa tam zavrela, lebo tam bola v bezpečí. Otec o tom dlho nevedel, lebo pracoval na lodi a domov chodil len raz za dva či tri mesiace. Na zúfalú situáciu ho upozornili susedia, ktorí nás videli, ako sa kúpeme v odkvape po daždi, pretože sa o nás mama nestarala.
Mama bola z Filipín a v snahe zabezpečiť jej starostlivosť nás otec vzal do Ameriky. Pobudla v niekoľkých psychiatrických nemocniciach, no vždy tvrdila, že zdravotné sestry v noci zabíjajú pacientov. Napokon nás matka opustila, rozhodla sa, že už viac nechce rodinu a odišla do iného štátu. Potom sa však vrátila a keď si nevezme lieky, stále má halucinácie. Naposledy striekala bielidlo po celom dome, chcela zabiť chrobáky, ktoré tam neboli a vystrihla moju tvár zo všetkých fotografií. Tvrdila, že nie som jej dcéra, ale len náhradník s rovnakým menom.
Keď mala sestra 18 rokov, začali sa príznaky prejavovať aj u nej. Bola príliš zaujatá konšpiračnými teóriami a koncom sveta. Potom stratila pojem o následkoch svojich činov a skončila vo väzení. Nevieme, kde presne je a nemôže prísť domov, pretože je nebezpečná. Rozpráva sa sama so sebou o tom, aké sú plamene krásne a z ničoho nič sa začne zúrivo oháňať sekerou.
Všetci vás chcú zabiť
Začalo to tesne po mojich narodeninách v roku 2013. Bol som nesmierne deprimovaný a nevychádzal som z postele. Bol som presvedčený o tom, že ak vyjdem von a nadviažem očný kontakt s kýmkoľvek, zabijú ma. Potom prišli na rad hlasy. Niektoré opakovali moje meno, iné komentovali, čo robím a čo si myslím. Uvedomil som si, že sa deje niečo veľmi zlé a okamžite som šiel hľadať pomoc.
ranker
Nahlásiť chybu v článku