Guyi dnes žije na juhu Číny, v oblasti subprovinčného mesta Šen-čen, v jednej z tzv. mestských dedín – pôvodných dedín, ktoré v priebehu rokov vrástli do rýchlo sa rozširujúceho mesta. Vo svojom videu sa rozhodla priblížiť, aké bolo vyrastať ako jedno z takzvaných „nelegálnych detí“ v krajine. Odkazuje pritom na známu politiku jedného dieťaťa, ktorú Čína zaviedla v snahe obmedziť prudký rast populácie.
správy od nás budete mať ako prví.
Ženy v Číne na konci 80. rokov, ktoré otehotneli mimo povolených podmienok, čelili podľa výpovede Guyi dokonca núteným potratom a sterilizáciám. Zakázané bolo nielen ďalšie tehotenstvo po prvom dieťati, ale aj narodenie dieťaťa ženám, ktoré neboli v manželskom zväzku.
„Keď mama otehotnela, nebola vydatá,“ hovorí Guyi vo svojom videu. „Muž, ktorého ani nepoznám, ju opustil. Napriek tomu sa rozhodla, že si ma nechá.“ Keďže sa narodila mimo oficiálne povoleného rámca, Guyi tvrdí, že údajne nedostala rodný list a nemohla navštevovať školu. „Nemohla som robiť veci, ktoré robili ostatné deti. Inými slovami, bola som duch. Bola som nažive, ale akoby som neexistovala,“ opisuje svoje detstvo.
13 rokov v záznamoch neexistovala
Matka Guyi si podľa jej slov pre svoje rozhodnutie nechať si malú Guyi napriek politike jedného dieťaťa prešla utrpením. Tehotenstvo prinieslo celej rodine hanbu a dokonca spôsobilo, že ju vlastný otec vyhodil z domu. Odvtedy sa už nikdy nestretli.
„Odkedy si pamätám, je (moja mama) úzkostlivá a prežíva veľa bolesti,“ hovorí Guyi. Napriek tomu podľa nej celý svoj život obetovala tomu, aby jej dcéra mohla existovať. Dokonca sa vydala s nádejou, že manželstvo jej pomôže získať pre Guyi oficiálny status a umožní jej žiť ako ostatné deti. Tento plán však nevyšiel a manželstvo sa neskôr skončilo rozvodom. Neskôr sa jej mama vydala opäť. Jej nový manžel vďaka svojim kontaktom dokázal zabezpečiť, aby Guyi prijali na základnú školu. So strednou školou však prišiel ďalší zlom – dostať sa na ňu bol problém.
V zúfalom pokuse zabezpečiť dcére budúcnosť sa matka rozhodla opustiť ich rodné mesto a presťahovať sa do oblasti, kde bola politika jedného dieťaťa uplatňovaná miernejšie. Tam sa opäť vydala za svojho nového manžela, ktorého dnes Guyi považuje za svojho nevlastného otca.
V novom meste platili miernejšie pravidlá. Po trinástich rokoch sa tak konečne podarilo dosiahnuť, aby Guyi získala oficiálny status a stala sa legálne evidovaným dieťaťom.
Bojí sa, že príde o prácu, pretože neudrží krok s dobou
V ten deň vraj mama dlho plakala. Dnes verí, že jej dcéra je na dobrom mieste. Guyi sa však rozhodla tajiť, že hoci dnes žije vo veľkomeste, jej bývanie má len málo spoločné s futuristickými predstavami o žiarivých mrakodrapoch, luxusných bytoch a nekonečných LED obrazovkách, ktorými moderná Čína kradne svetu dych.
V mestskej dedine bývajú najmä ľudia s nízkymi príjmami. Podľa nej sú jedinými skutočnými výhodami takéhoto miesta lacnejšie nájomné a blízkosť k mestu.
Guyi priznáva, že v sebe stále nosí pocit nenávisti. Smeruje najmä k otcovi, ktorý ju opustil. Jedinou stopou, ktorá jej po ňom zostala, sú jej kučeravé vlasy. Keď prvýkrát navštívila kaderníka, nechala sa oholiť. Neskôr ju mama ku kaderníkovi brávala pravidelne, aby jej vlasy upravil a vyrovnal. Vozila ju tiež na rande naslepo v nádeji, že si nájde dobrého manžela s dostatočným príjmom, ktorý by jej dcére zabezpečil lepší život.
Vo videu ďalej priznáva, že väčšinu jej dní vypĺňa strach zo straty zamestnania. Obáva sa, že ju nahradia mladší a schopnejší ľudia. Musí sledovať vývoj umelej inteligencie a neustále sa prispôsobovať, pretože podľa nej si v dnešnom svete nemôže dovoliť ani na chvíľu poľaviť.
Jej mama jej do mesta pravidelne posiela potraviny, ktoré sama vypestuje doma. Na začiatku videa si Guyi vyzdvihne trojkilový balík plný domácich sušených batátov.
„Naša rodina musí žiť na troch rôznych miestach, aby sme prežili.“
Spomína, že s mamou nemali vždy blízky vzťah. Zmenilo sa to, keď sa odsťahovala. Jej mama je nezamestnaná, doma sa stará o sliepky a pestuje niekoľko plodín. Guyi jej každý mesiac posiela približne 125 eur na živobytie a občas jej kúpi niečo, čo jej spríjemní život – napríklad televízor alebo telefón. Z času na čas sa vracia domov, aby rodičov navštívila.
No rodina dnes žije nežije spoločne. Dokonca aj jej nevlastný otec pracuje na stavbách na severe krajiny. „Aby sme prežili, naša rodina sa musela rozdeliť na tri rôzne miesta a stretávame sa iba raz ročne,“ opisuje Guyi svoj život. Napriek všetkému hovorí, že dnes robí maximum pre to, aby sa jej situácia raz zlepšila.
„Starám sa o seba, všetky zarobené peniaze si šetrím. Asi nikdy nebudem vlastniť dom a možno si nikdy nikoho nenájdem. Viem však, že pokiaľ sa budem môcť tešiť zo stretnutí s rodinou a raz dokážem zlepšiť ich život, neopustí ma vnútorná sila potrebná na to, aby som sa stále posúvala ďalej,“ uzatvára Guyi.
Nahlásiť chybu v článku