Neuveriteľný príbeh maliara, ktorý sa stal najrádioaktívnejším človekom sveta. Tajne mu vpichli veľkú dávku plutónia

Muž menom Albert Stevens bol úplne obyčajným maliarom v Kalifornii a ak by nenavštívil nemocnicu so žalúdočným vredom, a ak by mu omylom nestanovali, že má konečné štádium rakoviny, tak tento článok by ani nevznikol. Stevens si však od lekárov vypočul desivú diagnózu a prognózu istej smrti. Napokon ešte žil viac ako 20 rokov a navyše, v jeho žilách mu kolovalo plutónium a stal sa najrádioaktívnejším človekom na svete. 

Aby sme sa dostali k tomu, prečo vlastne Stevens mal viac ako dve desaťročia v sebe významné množstvo nebezpečného rádioaktívneho materiálu, musíme sa preniesť na Kalifornskú univerzitu, kde bolo v roku 1941 prvýkrát izolované plutónium ako nový rádioaktívny prvok vyrobený človekom v špeciálnom jadrovom reaktore.

S rozvojom supertajného projektu Manhattan, ktoré cieľom bolo vyrobiť atómovú bombu, sa zistilo, že plutónium je skvelým prvkom na výrobu bomby. Preto sa postavili reaktory na jeho produkciu.

Pracovníkom v projekte robili výtery z nosa a nachádzali tak stredné až vysoké hodnoty. Objaviteľ plutónia, Glenn Seaborg, naliehal na riaditeľa zodpovedného za zdravie projektu, aby sa vytvoril program na to, aké má plutónium účinky na ľudí. „Správanie sa plutónia v tele treba začať sledovať čo najskôr, a to s najvyššou prioritou,“ povedal Seaborg.

Experimenty na zvieratách začali v roku 1944 a v roku 1945 sa začali hľadať ľudia, na ktorých by sa plutónium testovalo. Aj keď o etickosti sa tu hovoriť nedá, vedci si vyberali ľudí, ktorí trpeli vážnymi zdravotnými problémami a bolo zrejmé, že na ne čoskoro zomrú. Ľudí však do experimentov zahŕňali bez ich súhlasu a tiež bez toho, aby ich informovali, čo im vlastne podávajú. Aj keby chceli, výroba a vývoj plutónia spadal pod projekt Manhattan, ktorý mal najvyšší stupeň utajenia.

Za experimentami na ľuďoch stál Josef Gilbert Hamilton, ktorý pokusy vykonával na mnohých ľuďoch, vrátane seba. To sa mu aj vypomstilo a neskôr vo veku 49 rokov zomrel na leukémiu.

Pri hľadaní vhodných ľudí na ľudské pokusy s plutóniom, narazil Hamilton na maliara Alberta Stevensa. A hoci Stevens nebol jediný, komu bolo plutónium podané, bol osobou, ktorá dostala najvyššiu dávku žiarenia. Do projektu bolo zaradených 18 ľudí a treba poznamenať, že ani jeden z nich nezomrel na dávku plutónia, ale na ochorenie, ktorým trpeli, alebo na nejakú inú chorobu.

Stevensovi vedci vstrekli zmes izotopov plutónia. Do projektu bol zaradený preto, lebo mu diagnostikovali terminálne štádium rakoviny žalúdka. Ak sa pýtate, čo mu vlastne povedali, tak iba jednoducho to, že na ňom testujú liek, ktorý by mu mohol pomôcť. To bola, samozrejme, čistá lož.

Keď Stevens podstúpil neskôr operáciu kvôli rakovine, lekári zistili, že to, o čom boli presvedčení, že je nádor, je „len“ obyčajný vred na žalúdku. Chirurgovia mu tak odstránili nezhubný vred. Na operáciu ani nebol dôvod, aj keď Stevens mal v žalúdku veľký zápal.

Vedci aj po operácii Stevensa sledovali. Mimochodom, stále mu tvrdili, že má rakovinu, aby spolupracoval. Odoberali mu vzorky moču a stolice a analyzovali ich na aktivitu plutónia. Keď Stevensa prepustili z nemocnice, vedci sa rozhodli, že mu budú platiť za dodávanie jeho výlučkov, len preto, aby si ho udržali pri sebe. Dôvodom na takéto bizarný zdroj príjmu pre Stevensa bolo jeho pozoruhodné uzdravenie sa z rakoviny, ktorá ho mala predsa zabiť.

Stevens tak zhromažďoval moč a stolicu v nádobách vo svojej kôlni a raz do týždňa ich prišla vyzdvihnúť zdravotná sestra a nikdy sa nedozvedel skutočný dôvod, prečo ich mal zbierať. Nikdy sa tiež nedozvedel, že nemal rakovinu a ani to, že bol najrádioaktívnejším človekom na Zemi.

Za svoj život dostal dávku až 64 sievertov (približne 6 400 rem) v priebehu 20 rokov po injekcii, teda približne 3 sieverty ročne. Povolená dávka radiačných pracovníkov v USA je ročne 60-násobne nižšia.

Albert Stevens napokon zomrel v roku 1966 vo veku 79 rokov na zlyhanie srdca a pľúc. Jeho spopolnené pozostatky previezli do Národných laboratórií pre výskum rádiobiológie. Časť z nich potom putovala do Národného úložiska ľudského rádiobiologického tkaniva a ďalšia časť na Washingtonskú štátnu univerzitu, ktorá uchováva pozostatky ľudí s rádioizotopmi v tele.

Pozri aj:

Seriál podľa skutočnej udalosti je hitom Netflixu. Mapuje jednu z najväčších jadrových nehôd sveta, o…