Vo svojich spomienkach opisuje Milana Lasicu ako silného a charizmatického muža, ktorý však mal v sebe aj tichú, zraniteľnú stránku. „Bol 40 rokov diabetik. Nikto si to nemal ako všimnúť, lebo on sa nikdy k tomu nevyjadroval. Bol veľkým vysokým chlapom s peknou postavou, rovnými nohami, ale zároveň bol fyzicky veľmi krehký.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
S nostalgiou spomína na obdobie, keď jej generácia prežívala príchod nových myšlienok a túžbu po slobode, až kým ich sny nezastavila tvrdá realita. „Istým spôsobom som patrila ako najmladšia do jeho generácie. Zastihol nás politický odmäk 60. rokov, prichádzali nové myšlienky, Havel sa verejne pohádal s komunistom Kunderom a nám rástli rýchlo nové krídla. A potom prišiel rok 1968, vytrhali nám pierka – letky a Milan išiel od zákazu k zákazu. A eštébáci a udavači sa vrátili. Neviem, či si to moje deti uvedomovali, mali v roku 1989 sedem a osem rokov.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Rozlúčka plná pokoja
Najdojímavejšie slová prichádzajú, keď Magda opisuje chvíľu, keď sa dozvedela o jeho kolapse v divadle. Vtedy pochopila, že ich životy sa rozdelia, ale ich spojenie tým neskončí.
„Nejakým spôsobom som musela začať… Keď som sa dozvedela, že odpadol v divadle, lebo na druhý deň mal prísť za mnou na Počúvadlo, tak som stála v chate na terase, hviezdne nebo nado mnou, a pýtala som sa sama seba, či chcem, aby sa prebral, a prípadne nemohol hovoriť a stal sa ležiacim pacientom… Ale už tam som sa zmierila a utešila som sa tým, že odišiel za potlesku svojho milovaného publika, na javisku svojho vymodleného divadla, ktoré pre neho toľko znamenalo, a že mu to zo srdca prajem.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Z Magdy Vášáryovej dnes cítiť vnútorný pokoj. Milan Lasica síce odišiel, ale jeho humor, piesne a odkaz v nej žijú stále.
Nahlásiť chybu v článku