Každý z nás si určite aspoň raz položil otázku, čo príde potom, čo zomrieme.
K vysvetleniu sa najviac približujú zážitky „na prahu smrti“, kedy sa osobu v stave, kedy jej už nefungujú životné funkcie, podarí znovu vrátiť do sveta živých. Množstvo ľudí opisuje tieto zážitky rôzne: niekto vidí svetlo na konci tunela, niekomu inému sa pred očami premietne celý život.
Hoci sa dodnes vedeckým štúdiám nepodarilo dokázať realitu zážitkov „na prahu smrti“, nedokážu ich ani vyvrátiť
Ako píše portál IFL Science, dokument publikovaný v Annals of the New York Academy of Sciences je vôbec prvým recenzovaným vyhlásením o vedeckom výskume konceptu smrti. Venoval sa niekoľkým aspektom, a prichádza s kontroverzným záverom – tieto zážitky na prahu smrti nie sú halucinácie.
Predtým, ako sa pozrieme na samotný koncept „zážitkov“ po smrti, je dôležité definovať, čo vlastne znamená smrť. Výskumný pracovník Anders Sanberg v roku 2016 vysvetľuje: „Byť nezvratne mŕtvy závisí od technológie. Dlhý čas bez prísunu kyslíka a pulzu sa v minulosti považovali za charakteristické znaky smrti, kým sa nezlepšili metódy resuscitácie.“
Zdôraznil: „Dnes dokážeme oživiť obete, ktoré trpia extrémnou hypotermiou, nedostatkom kyslíka, pulzu či dýchania aj niekoľko hodín – so šťastím a lekárskym zásahom. Ani nemať srdce nie je smrť, pokiaľ ležíte na stole transplantačného chirurga.“
Definícia smrti sa tak zmenila a nie je tým istým, čo bola niekoľko rokov dozadu. Hoci sa Anders nezúčastnil na najnovšej štúdii, podáva zaujímavý pohľad na to, ako vlastne smrť vnímame.
„Srdcová zástava nie je mŕtvica,“ vysvetľuje Sam Parnia, riaditeľ Critical Care and Resuscitation Research na NYU Grossman School of Medicine. Vedec vystupuje ako hlavný autor v najnovšom článku. Poukazuje na fakt, že dôkazy naznačujú, že ani fyziologické či kognitívne procesy nekončia v „bode smrti“.
Hoci sa dodnes vedeckým štúdiám nepodarilo dokázať realitu zážitkov „na prahu smrti“, nedokážu ich ani vyvrátiť.
Všetky tieto skúsenosti miliónov ľudí zo všetkých kútov sveta sú totiž viazané podobnými témami – a nezávisí pri nich na kultúre či náboženstve.
Priemerná skúsenosť na prahu smrti zahŕňa najprv pocit oddelenia sa od tela, zvýšený pocit vedomia a uznanie smrti – nasleduje pocit cestovania do nejakého cieľa, po ktorom nasleduje zmysluplná a cieľavedomá analýza našich činov, zámerov a myšlienok voči ostatným počas nášho života. Nakoniec sa budeme cítiť ako na mieste, ktoré pripomína domov.
Tieto zážitky ale podľa všetkých predpokladov nemajú nič spoločné s ilúziami, halucináciami či psychadelickými zážitkami (hoci sa pri nich tiež často objaví následná dlhodobá pozitívna psychologická transformácia).
„To, čo umožnilo vedeckú štúdiu smrti, je fakt, že mozgové bunky sa nenávratne nepoškodia v priebehu minút po nedostatku kyslíka,“ upozorňuje Parnia, „namiesto toho umierajú v priebehu hodín. To umožňuje vedcom objektívne študovať fyziologické a duševné udalosti, ktoré sa vyskytujú v súvislosti so smrťou. Moderná veda nás už nechala nahliadnuť do niektorých z týchto skúseností: elektroencefalografické štúdie ukázali napríklad vznik gama aktivity a elektrických špičiek v súvislosti so smrťou – jav, ktorý sa zvyčajne spája so zvýšenou uvedomelosťou. Môže to byť zodpovedné za „zvýšené stavy vedomia a uznanie smrti“, ktoré pociťujú tí, ktorí sa blížia ku koncu? Málo štúdií skúmalo objektívne a vedecky, čo sa stane, keď zomrieme.“
Nahlásiť chybu v článku