Niektorí veria, že nás naozaj chodia strašiť, iní zas veria tomu, že za každým strašiacim duchom sa nájde nejaké logické vysvetlenie. Podobne to bolo aj v prípade 100-ročného domu, ktorý bol roky považovaný za strašidelný. Oftalmológovi stačil jediný pohľad, aby zistil, čo sa v skutočnosti deje.
Počuli kroky v miestnosti, kde nikto nebol
V niektorých prípadoch je duchárske príbehy celkom jednoduché vyriešiť. Stačí sa pozrieť napríklad na to, či z takýchto príbehov neprofituje majiteľ hotela, v ktorom údajne straší. V niektorých však treba na odhalenie záhady trochu viac úsilia. Ako píše portál IFLScience, v roku 1912 W. H. Wilmer popísal príbeh 100-ročného domu a svoje zistenia publikoval v časopise American Journal of Ophthalmology . Takmer okamžite, ako sa doň rodina nasťahovala, počuli zvláštne zvuky. Navyše, mali aj vidiny, zdalo sa im, že sa po dome pohybujú cudzí ľudia.
Manželia známi len ako pani H a pán G museli svoj domov opustiť po tom, čo zhorel do tla. Museli si nájsť dočasné ubytovanie, ktoré by im umožnilo opäť sa postaviť na nohy. Nenašli nič, čo by ich predstavám vyhovovalo, nasťahovali sa preto do ošarpaného domu, v ktorom nikto nebýval (až na občasných nájomníkov) najmenej 10 rokov. Podľa pani H bol dom na slnečnej strane ulice, napriek tomu však akoby teplo neprenikalo dovnútra. Spočiatku v ňom bývali len manželia, deti sa k nim mali nasťahovať neskôr.
Krátko po nasťahovaní do domu padla na manželov ťažoba, boli depresívni. Spočiatku bol dom veľmi tichý, ako keby v ňom ani nebolo žiadne služobníctvo. Jedného dňa však pani H nad sebou začula kroky. Rozhodla sa zistiť, kto to je, v miestnosti však nikoho nenašla. Prezrela všetky izby na danom poschodí, vôbec nikto tam však nebol.
V dome sa objavovali a mizli cudzí ľudia
Čoskoro sa do domu prisťahovali aj deti, ani tie sa však necítili dobre. Celá rodina sa cítila akosi choro. Každý z nich videl a počul veci, ktoré tam v skutočnosti neboli. Dva týždne po nasťahovaní sa do domu začala pani H trpieť neznesiteľnými bolesťami hlavy. „Pán G vždy pred spaním sedel v jedálni a jedol ovocie. Teraz mal však sediac za stolom vždy pocit, že za jeho chrbtom niekto je a pozoruje ho. Otočil si preto stoličku, aby videl, čo sa deje na chodbe,“ popísala situáciu pani H.
Ani deti neboli vo svojej koži, boli bledé, apatické, nechceli sa ani hrať. Pani H s deťmi napokon z domu na niekoľko týždňov odišla, pán G v ňom ostal sám. Aj naďalej však počul klopanie či zvonenie zvonov. Z času na čas akoby niekto buchol dverami, prechádzal sa po chodbe. Čoskoro sa situácia začala zhoršovať. Jedného rána pán G uvidel na chodbe cudziu ženu odetú v čiernom. Keď k nej však pán G pristúpil, uvidel len vlastný odraz v zrkadle.
Čo vidiny spôsobilo?
Ani noci neboli pokojné, pani H mala desivé sny a pán G sa raz zobudil na pocit, že ho niekto drží pod krkom a pokúša sa ho zaškrtiť. Podobné zážitky popisovalo aj služobníctvo. Zdalo sa im, že niekto presúva nábytok, po preskúmaní však nič nenašli. Navyše, v dome zahynuli všetky živé kvety. S vysvetlením prišiel brat pani H, ktorý si myslel, že rodinu niekto otrávil. Zavolal si preto na pomoc profesora, ktorý záhadu definitívne rozlúštil. V dome došlo k úniku oxidu uhoľnatého, ktorým sa rodina naozaj otrávila.
Kúrenie v dome bolo vo veľmi zlom stave. Namiesto toho, aby výpary unikali von komínom, otrávili vzduch v každej miestnosti v dome. Profesor im nariadil okamžite dostať deti z domu preč. Hrozilo totiž, že ak v nej strávia ďalšiu noc, možno sa už nikdy nezobudia. Teóriu potvrdil aj oftalmológ, ktorý vyšetroval zrak jedného z detí, ktoré sa sťažovalo na problémy s videním. Neboli to teda žiadni duchovia, len pokazené kúrenie.
Nahlásiť chybu v článku