Nastúpila do autobusu a zmenila tým históriu. Rosa neuvoľnila sedadlo belochovi a stala sa symbolom boja proti rasizmu

Je 1. december 1955, niečo po šiestej hodine večer. Mnoho ľudí sa vracia domov z práce, medzi nimi aj Rosa Parksová, ktorá pracovala v obchode. Nastúpila do autobusu a poslušne si sadla na miesto, ktoré bolo vyhradené pre „farebných“. Na nasledujúcej zastávke však nastúpili belosi, ktorí si nemali už kam sadnúť. Šofér teda podľa pravidiel vyzval štyroch cestujúcich, aby uvoľnili miesta belochom. Traja to poslušne urobili, v Rose sa však niečo zlomilo a ostala sedieť na svojom mieste. Vtedy ešte netušila, akú veľkú lavínu spustí toto jej „gesto neposlušnosti“. 

Segregovaná Amerika

Rosa Louise McCauleyová sa narodila v americkom štáte Alabama. Aj keď mala írskych, indiánskych a tiež černošských predkov, bola kvôli pravidlu jednej kvapky krvi označovaná za Afroameričanku. Ako 19-ročná sa vydala za holiča Raymonda Parksa. Žili celkom obyčajný život v segregovanej Amerike a hlavne v Alabame, ktorá bola v tomto štáte, ale aj v ďalších štátoch USA na juhu úplne bežná.

Segregácia bol úplne bežný pojem a týkala sa kín, reštaurácií, škôl a tiež verejnej dopravy. Nebolo udržateľné, aby boli používané dva typy autobusov pre belochov a pre „ostatných“, keďže by to bolo neefektívne a nákladné.

V meste Montgomery, kde žila aj Rosa, tak platilo, že v prednej časti autobusu sedeli belosi, černosi vzadu. Stredná časť bola miestom, kde si mohli sadnúť aj černosi v prípade, ak tam nesedel beloch. Ak si tam chcel sadnúť čo i len jeden beloch, musel sa uvoľniť celý rad.

Pomerne jasné pravidlo však v decembri 1955 spôsobilo zásadný obrat v segregácii černochov nielen v meste Montgomery či v štáte Alabama, ale aj v celých USA.

S vodičom autobusu sa už stretla

Rosa Parksová vystriedala viacero zamestnaní. Bola slúžkou, no pracovala aj v nemocnici ako asistentka. Aj vďaka manželovmu naliehaniu ukončila strednú školu, čo bolo skutočne unikátne. V tej dobe ju malo dokončenú iba 7 % Afroameričanov.