Kaja Macinská je mladá talentovaná ilustrátorka, ktorá sa momentálne venuje predovšetkým digitálnej kresbe. V rozhovore s ňou si môžete prečítať, ako sa k digitálnej kresbe dostala, či je podľa nej možné uživiť sa iba umením, ale aj to, aké je to vyrastať so siedmymi súrodencami či mať neplánované zásnuby a svadbu v Amerike.

Si ilustrátorka, venuješ sa predovšetkým digitálnej kresbe. Ako si sa k tejto tvorbe dostala? Čím ťa oslovila práve digitálna kresba a nie napríklad akvarel, akrylové farby či fixky? Študuješ/študovala si umelecký odbor alebo si skôr samouk?

Tvorím a kreslím, odkedy si pamätám. Už na základnej škole som si vždy vytvárala farebné a kreatívne nadpisy v zošitoch, prepracované ilustrácie ku každej téme a tiež kreslila štylizované podobizne svojich spolužiakov či učiteľov. Vždy ma bavilo snažiť sa vystihnúť rôzne osobnosti v jednoduchých kresbách.

Síce som umelecký odbor ako taký nikdy seriózne neštudovala, vždy som sa umeniu venovala popri škole či brigádach. Moja tvorba ako taká začala počas strednej, kedy som si veľmi obľúbila akvarel a akryl. Tvorila som nimi všetko: od vlastnoručne ilustrovaných diárov, kalendárov či pozdravov, po obrazy na plátna či znovu kadejaké postavičky — hlavne podobizne žien a dievčat.

Ku digitálnej kresbe som sa dostala až v maturitnom ročníku po tom, ako som sa zaľúbila do tabletu a ceruzky od Apple, ktoré som si prvýkrát vyskúšala v Amerike. V tom čase tento tablet už používalo mnoho umelcov, no pre mňa to bola celkom novinka. A kedže bolo umenie niečo, čo ma lákalo robiť aj do budúcna, hovorila som si, že sa tomu začnem seriózne venovať až vtedy, keď si raz niekedy takýto iPad kúpim. Moja mamina vo mne videla potenciál a s túžbou podporiť ma mi iPad na prekvapenie kúpila a dala mi ho so slovami: “Tak. A teraz už naozaj nemáš žiadnu výhovorku netvoriť. Šup šup. Nech mi ten iPad svojou tvorbou postupne splatíš.”

Zo začiatku som s digitálnou kresbou až taká kamoška nebola. Stále sa mi páčil charakter akvarelu omnoho viac. No postupne som v tom našla svoje čaro a teraz je to hádam aj moje najobľúbenejšie hobby.

Pre umelca asi nie je úplne jednoduché dostať svoju tvorbu medzi ľudí. Ako sa to podarilo tebe? Spomínaš si ešte na svoju úplne prvú zákazku?

Zo začiatku ma raz za čas podporili známi a rodinní priatelia, ktorí mi za kresbičky zaplatili symbolický peniaz. Vedeli, že je to niečo, čo ma baví a napĺňa, a tak ma v tom chceli podporiť. Takto som si vlastne uvedomila, že umenie je niečo, za čo by som si asi postupne mohla aj ja sama pýtať peniaze.

A čo sa prvej reálnej zákazky týka, nie je tomu až tak dávno. Svoje ilustrácie som začala zverejňovať na Instagram, začiatkom roka 2019 a prvé “objednávky” na rodinné portréty prišli krátko po tom, ako moja mamina na svoj vlastný účet zverejnila rodinný portrét, ktorý som namaľovala pre našu rodinu. Myslím, že sa to ľuďom zapáčilo a od vtedy moji sledovatelia začali postupne narastať. A teda s nimi aj potenciálni zákazníci. Tak to už potom chodí, jeden povie druhému, druhý ukáže tretiemu a zrazu je z päťdesiatich sledovateľov na Instagrame päťsto a čoskoro tisíc atď. Stále mám pred sebou dlhú cestu a mnoho snov a plánov pre svoju tvorbu. No teším sa aj tomu, kam som sa zatiaľ dostala.

Sú ilustrácie na zákazku tvojím jediným zdrojom príjmu? Vie sa v podstate začínajúci umelec uživiť iba svojou tvorbou? Dokážu ľudia dostatočne oceniť čas a energiu, ktorú umelci ako ty vkladajú do svojej tvorby?

Momentálne sú ilustrácie na zákazku mojim jediným zdrojom príjmu. Keď som so zákazkami začala, pracovala som v dome seniorov v Bratislave, kde som sa starala o vyše 90-ročné babičky. Čítala som im knihy, kŕmila ich, rozprávala sa s nimi a trávila s nimi čas. Bola to veľmi napĺňajúca brigáda, za ktorú som dostávala v hrubom 4 eurá na hodinu, čo bolo pre mňa ako stredoškoláčku na Slovensku celkom fajn.

Popri škole a rôznych dobrovoľníckych aktivitách som však nemala veľmi veľa času na brigádu ako takú. Pracovala som hlavne po večeroch a cez víkendy. Neskôr som začala kresliť na zákazky. Vtedy to bola tak jedna za mesiac či dva, ale prinieslo to malý extra príjem a postupne sa to stalo pre mňa časovo omnoho výhodnejším ako brigáda.

Keď sa začali objavovať zákazky na portréty pre väčšie rodiny, ktoré trvali dlhší čas, vypýtala som si za ne aj primerane veľa peňazí. Vtedy som sa častokrát stretla s tým, že sa to ľuďom zdalo príliš veľa, že “Veď ty len kreslíš, prečo si za to vôbec pýtaš peniaze?” alebo “Nenakreslíš mi to zadarmo? Toľko sa mi za to nechce dať” a podobne. Stále sa nájdu aj takí, no teraz už omnoho menej a už sa tomu viem aj lepšie postaviť. Rozumiem hodnote svojho času a aj zručnosti, ktorú nemá každý.

Keď som sa po zmaturovaní odsťahovala od našich do prvého podnájmu v centre mesta, stále mi ilustrácie ani zďaleka neplatili za všetky výdaje. Popri tvorbe som chodila babysittovať a učiť angličtinu jedno dievčatko blízko za hranicu do Rakúska. Táto možnosť prišla z ničoho nič a bola pre mňa veľkým požehnaním. Bez tejto brigády by bolo totiž omnoho ťažšie zaplatiť všetky potrebné účty a život v Bratislave ako taký.

No a momentálne, od kedy som sa z Bratislavy odsťahovala do Spojených štátov a už túto brigádu nemám, mi ilustrácie ani zďaleka nepokrývajú všetky účty. Je to skôr len extra peniaz každý mesiac. Ako som už písala, mám pred sebou ešte dlhú cestu, no našťastie sa nachádzam v situácii, kedy nie som hlavný živiteľ našej domácnosti. Viem, že sa dá robiť viac a aj viem, čo všetko robiť chcem, len na to nevyšiel dostatok času či energie tento posledný rok. Myslím si však, že je možné sa živiť umením. Som si istá alebo skôr úprimne verím, že v budúcnosti sa aj moja tvorba stane dostatočným zdrojom príjmu na život.

Máš okrem digitálnej kresby ešte niečo, čomu by si sa chcela venovať?

Ojoj, a koľko! Ja som typický snílek. Naozaj snívam aj s otvorenými očami každý deň. Medzi moje sny patrí interiérový dizajn, florálny dizajn, ilustrovaná detská kniha, ale aj mnohé vlastné produkty, ktoré by som rada dala von do sveta. Momentálne som stále v období, kedy ešte úplne neviem, ako bude vyzerať môj ďalší rok – nie to ešte celý život. Ale viem určite, že ilustrácii ako takej sa budem venovať ešte dlho. Veď predsa ešte ani nemám vlastnú web stránku či e-shop a som stále na začiatku svojej umeleckej kariéry. Čokoľvek však v živote budem robiť, chcem, aby sa to točilo okolo umenia a kreativity. Neviem si predstaviť život, v ktorom by som nemala voľnosť niečo tvoriť.

Asi nie je tajomstvom, že si vyrastala so siedmymi súrodencami, čo je dnes veľmi výnimočné. Vedela by si nejak zhrnúť pozitíva aj negatíva vyrastania a dospievania v tak veľkej rodine?

Toto je otázka, ktorú dostávam na bežnej báze. Je to výnimočné, a tak to ľudí veľmi zaujíma. Mňa to vždy trochu pobaví, lebo pre mňa to bola jednoducho každodenná realita. Aj napriek tomu, že boli dni, kedy to u nás vyzeralo trochu ako z filmu “12 do tucta”, väčšina dní bola celkom pokojná bez nejakej drámy.

Samozrejme, byť z veľkej rodiny prinieslo aj veľa obmedzení. Hlavne, keď sme sa chceli niekam zašiť alebo keď sa nám zachcelo po úplnom tichu a súkromí, či aj v momentoch, keď sme si do chladničky museli niečo schovať a označiť, aby to niekto iný nezjedol prvý. Alebo keď sme upratali kuchyňu či kúpeľňu, obzreli sa na dve sekundy a bol v nej znovu neporiadok.

Ale na druhej strane to malo aj mnoho výhod. Nikdy sme neboli sami a málokedy osamelí. Vždy sme každý mali nejakého parťáka na hry, na pozeranie filmu, na nekonečné večerné rozhovory alebo prípadnú hádku či šteklenie a rehotanie sa až kým sa nedalo dýchať. Keď človek vyrastá vo veľkej rodine, je to pre neho úplne normálne. Ja si neviem predstaviť iné detstvo. Dokonca, keď už len jeden jediný z nás chýbal pri večernom stole, bolo tam akosi prázdno. Pravdou je, že aj napriek tomu, že naša rodina má veľmi ďaleko od dokonalej rodiny, som rada, že sa navzájom máme. A teraz, keď som už staršia, ešte o to viac. 

Ovplyvnilo to nejakým spôsobom tvoj názor na budovanie vlastnej rodiny?

Aj toto sa ma pýta veľa ľudí, ale čo ja viem… Ak má niekto dvoch súrodencov, ovplyvní ho to veľmi k tomu, koľko chce mať on sám detí? Alebo keď je človek jedináčik? Možno. Ale ja si myslím, že každý z nás je vo vnútri iný a je to z veľkej časti naša osobnosť a názory ako také, ktoré diktujú, koľko chceme mať detí alebo či vôbec chceme mať deti. Samozrejme, negatívne či pozitívne zážitky z detstva naše rozhodovanie ovplyvnia, no keď príde “do tuhého” a začneme rozmýšľať nad svojou vlastnou rodinou, je mnoho ďalších faktorov, ktoré tento proces ovplyvňujú.

A teda to, že som vyrástla vo veľkej rodine bolo super a som za to vďačná, ale sama o sebe viem, že to nie je niečo, čo by som chcela ja sama za seba a pre seba alebo pre mňa a môjho manžela. Veď napokon, nie to len o mne a na mne.

Pred pár mesiacmi si urobila veľký krok – odišla si do Ameriky a odvtedy si sa už na Slovensko nevrátila, hoci to tak pôvodne vôbec nebolo plánované, však? Medzitým si sa stihla v USA aj vydať. Ako si zvykáš na svoj nový život? Je niečo, na čo si si zatiaľ nedokázala zvyknúť vôbec?

Už je to takmer rok, od kedy som odletela do Colorada navštíviť svojho amerického (vtedy) priateľa. Pôvodný plán bol prísť len na mesiac počas zimy a Vianoc, koncom januára sa vrátiť späť domov a ísť si životom ďalej a pravdepodobne sa vziať nasledujúci rok. No keď som prišla, zasnúbili sme sa a kvôli všakovakým americkým imigračným zákonom som sa po dlhom a ťažkom rozhodovaní a zvažovaní rozhodla v Amerike zostať a svojho snúbenca si vziať pomerne rýchlo. Zosobášili sme sa v marci. Stihli sme to ešte predtým, než sa naše životy drasticky zmenili kvôli pandémii.

Bolo to obrovské rozhodnutie a nemyslím si, že bola správna či nesprávna cesta. Môj život sa zmenil viac a hlavne rýchlejšie, ako som si kedy vedela predstaviť, no keď sa teraz pozerám späť, myslím, že je všetko dobré tak, ako to je. Keby som sa totiž bola bývala vrátila na Slovensko, s tým ako sa tento rok vyvinul, by som svojho milého pravdepodobne nemohla vidieť ešte veľmi veľmi dlho.

Stále si zvykám a stále mám dni, kedy mi domov, rodina a priatelia chýbajú viac, ako viem opísať, no zároveň sa vždy snažím byť vďačná za svoje “tu a teraz”. Mám milujúceho manžela a krásny vzťah a teraz aj nový domov a rodinu tu. Moje srdce sa síce rozpolilo na dve miesta, síce som si prešla ťažkými zmenami a emocionálne náročným rokom, no som rada, že mám v živote ľudí, ktorí za mnou stoja v dobrom či zlom, a ktorí ma vedia podržať, keď ja už sama stáť nevládzem.

Tvoj manžel pochádza z Ameriky, kde a ako ste sa teda vlastne spoznali? Zrejme ste museli nejaký čas udržovať vzťah aj na diaľku. Ako ste to obaja zvládali?

Môj milý Ryan sa narodil tu v severnom Colorade, v meste Fort Collins a prvýkrát cestoval medzinárodne v roku 2016, kedy prišiel na Slovensko so skupinou ľudí, ktorí nám prišli pomôcť s letným hudobným táborom Fusion. Fusion je spevácky zbor pre mladých, ktorého súčasťou som bola už od svojich dvanástich. Najprv ako účastníčka a neskôr aj ako vedúca. Každé leto, keď sme organizovali tábory, nám prišiel pomôcť tím práve z mesta, z ktorého pochádza Ryan. Vtedy sme sa stretli prvýkrát, no nebolo to nič dramatické.

Nasledujúci rok, keď prišiel Ryan znovu, vtedy na celé leto ako stážista, skamarátili sme sa viac. Vlastne to netrvalo tak dlho, pokým sme sa do seba aj zaľúbili. Na jeseň toho roku som sa presťahovala do mesta Billings v Montane, asi 7 hodín od Fort Collins, kde som dostala štipendium na jeden semester na americkej univerzite. Počas môjho pobytu tam sme sa s Ryanom rozhodli začať spolu chodiť.

Zo začiatku mi to prišlo ako to najhlúpejšie rozhodnutie, lebo predstava udržiavania vzťahu na diaľku z Ameriky až na Slovensko mi teda naozaj neprišla lákavá. Teraz som za to už vďačná, no nebolo mi vždy všetko jedno. Hlavne, keď som sa vrátila z Montany a mali sme obdobia, kedy sme sa nevideli vyše 6 mesiacov. Nie je to vždy sranda a takéto randenie si vyžaduje veľa disciplíny. Och, teraz som naozaj rada, že toto obdobie 8-hodinového rozdielu a vídania sa tak dvakrát za rok už máme za sebou. Je dobré byť spolu.

Prezradíš nám, ako vyzerali tvoje zásnuby aj tvoja svadba? Bolo všetko podľa tvojich predstáv? Bolo náročné vybavovať a organizovať svadbu v USA? Má to nejaké špecifiká oproti svadbe na Slovensku?

Naše zásnuby volám “zásnuby alá Frozen”. Ešte v januári sme sa s Ryanom rozhodli navštíviť jeho starých rodičov, ktorí bývajú na druhej strane Colorada. Cestou tam sme sa zastavili v tzv. “Ice Castles” v meste Dillon. Ryan mi tvrdil, že tam každý rok chcel zájsť, no nikdy sa mu to nepodarilo. Aj napriek tomu, že vskutku nenávidíme zimu a ľad či sneh ma až tak nenadchýňajú, rozhodla som sa s ním ísť, keď ma tak prosíkal.

Bolo to 13. januára. Vonku bolo fakt veľmi zima. Taká tuhá zima, oblačno… Myslím, že keď sme tam dorazili aj začalo snežiť. Vošli sme do týchto “zámkov”, aj keď podľa mňa to bolo skôr ako ľadové steny, nie zámky, a pozreli si všetko, čo sa dalo. Nebola som až tak ohromená a myslím, že aj Ryan bol sklamaný, no nebolo cesty späť, lebo tajne tam vytiahol aj svojho brata TJ-a, aby celé zásnuby zdokumentoval. A kedže cesta tam trvala vyše dvoch hodín, nechcel ho poslať späť len tak. Ja som nemala ani tušenia, že TJ tam bol tiež. Veľmi dobre sa zamaskoval a schovával sa medzi tými ľadovými stenami tak, aby som ho ani náhodou nezahliadla.

Po 30 minútach, keď som už stepovala, že už chcem ísť preč, lebo mi bola taká zima, Ryan sa začal okúňať a presvedčil ma, že sme ešte určite nevideli všetko. Prišla malá výmena názorov a keď som si dupla a otočila sa, že ja už mám dosť, zrazu som uvidela TJ-a s kamerou v rukách. Pozeral na mňa s vypleštenými očami, keď si uvedomil, že bol odhalený. Vtedy mi došlo, čo sa dialo. Aj napriek tomu, že som to šípila, bolo to až v tomto momente, kedy som si uvedomila, že toto bol ten moment.

Ryan ma chytil za plecia, povedal, že sa o niečo snaží. Ja som si zakryla tvár, prekrútila očami a následne si Ryan kľakol na jedno koleno a vytasil krásny zásnubný prsteň, presne podľa mojich predstáv a položil mi tú život meniacu otázku. Samozrejme, odpovedala som áno, nasadil mi prsteň a TJ nás trochu pofotil, takže ten moment máme navždy zvečnený. Bolo to milé, ale teda takmer som zamrzla.

No a svadba? Neviem, či existuje nevesta v roku 2020, ktorá môže povedať, že jej svadba bola presne podľa predstáv. (Smiech) Ja nie som výnimkou. Náš sobáš bol malý a milý, veľmi jedinečný a nič by som nemenila, teda okrem toho, že by som si teleportovala celú svoju rodinu, ale potom sme mali mať svadobnú oslavu v apríli. Tá sa nakoniec pochopiteľne nekonala. Preložili sme ju na august s dúfaním, že vtedy už bude môcť pricestovať aj moja rodina. Opak bol pravdou a v auguste sa stále zo Slovenska do Ameriky cestovať nedalo, a tak som na svadbe nemala nikoho z rodiny či priateľov zo Slovenska. Toto ma síce veľmi mrzí, no viem, že to nie je koniec sveta.

Svadba je len svadba a ja som si istá, že spolu budeme ešte môcť oslavovať mnoho míľnikov. Okrem toho to bolo celkom normálne, ja som sa tým snažila príliš nestresovať. Chýbala mi moja mamina a kamošky, s ktorými by som za normálnych okolností riešila všetko vybavovanie, ale nejako sme sa vynašli a bolo to tak dobré, ako sa len dalo. Celkom som si ten deň nakoniec užila, aj keď to nebolo úplne presne to, po čom som vždy túžila.

A čo návrat na Slovensko? Nezvažovali ste, že budete bývať tu na Slovensku? Alebo bolo od začiatku jasné, že ak raz budete žiť spolu, tak práve v Amerike?

Čo sa týka toho, kde budeme bývať, to je stále ešte jeden veľký otáznik. Vôbec nebolo od začiatku jasné, že by to mala byť Amerika. Práve naopak. Zo začiatku bol náš plán vziať sa a bývať spolu aspoň niekoľko rokov na Slovensku. Za posledný rok sme sa veľmi dobre naučili, že plány sú len plánmi a že sa na nich netreba príliš spoliehať. V našich životoch dopadlo všetko úplne inak, ako sme si vôbec vedeli predstaviť. A je to tak úplne v poriadku. Vieme, že istý čas ešte pobudneme tu, no to, čo nás čaká o pár rokov ešte vôbec netušíme. No aj napriek tomu vieme, že raz chceme bývať spolu aj na Slovensku. Ak už kvôli ničomu inému, tak len preto, aby sa Ryan mohol naučiť aspoň trochu po slovensky, ale aj aby lepšie spoznal moju kultúru, ktorá mala a stále má veľký vplyv na to, kým som.

Ak sa vám Kajina tvorba páči, sledujte ju aj na Instagrame @kaiah.illustrates

Pozri aj:

Lucy odišla z korporátu, aby sa naplno mohla venovať umeniu: Svoju značku som si budovala…