Lenka a Dávid za 14 mesiacov precestovali 27 krajín: Jedli sme za 2-3 doláre na deň, roky sme si na to odkladali z výplaty

Na cestovaní je nádherné okrem iného aj to, že je možné na milión spôsobov. Niektorí nedajú dopustiť na obľúbené európske destinácie, ďalších láka exotika. Jedna skupina chce len vylihovať na pláži, tí druhí sa vydávajú za nevšednými zážitkami. Do tejto skupiny cestovateľov patria aj Harovci — Lenka a Dávid Haringovci, ktorí sa spoznali pred desiatimi rokmi v Barcelone a na svojom konte majú bohaté cestovateľské zážitky. Začínali výletmi po Slovensku, keď sa presťahovali do Dánska, lepšie spoznali Škandináviu, až sa minulý rok vo februári spoločne vydali na 14-mesačnú cestu naprieč Áziou a Afrikou len s malým ruksakom na chrbte. 

Možno teraz premýšľate nad tým, ako si môže niekto dovoliť cestovať po svete 14 mesiacov. Ako spomínajú, na toto svoje dobrodružstvo si 7 rokov odkladali čo-to z výplaty, pred cestou prenajali byt, Dávid dal v robote výpoveď a Lenke sa podarilo udržať si čiastočný úväzok a mohla pracovať na diaľku. V Ázii si stanovili rozpočet 50 dolárov (necelých 47 eur) na deň, v Afrike to bol dvojnásobok.

Ako ste sa dostali k cestovaniu do netradičných destinácií? V čom vás lákajú tieto miesta, kam sa bežní dovolenkári nevyberú?

Jednoducho, Dávid kúpil letenky a bolo! Ale nie… odjakživa sme sa chceli vydať na cesty, opustiť brány stereotypu a komfortnej zóny a skúsiť sa ponoriť do života inde ako v Európe. A kde najlepšie sa dá nasať takáto autentická atmosféra? Práve v krajinách, ktoré nie sú ešte poznačené masovým turizmom.

Často nás lákajú práve krajiny, o ktorých veľa nevieme, lebo médiá bežne ukazujú len jednu ich stránku. Spoznať ich do hĺbky, presvedčiť sa na vlastné oči, ako to tam vyzerá, aký vedú ľudia život, aké tam majú prírodné alebo historické krásy — to nás motivuje. A potom, samozrejme, posunúť tie zážitky ďalej, ukázať Slovákom krajiny aj z iného ako toho „normálneho“ uhla.

14 mesiacov ste cestovali po svete ako backpackeri. Aké krajiny ste navštívili? Mali ste presný plán?

Keďže cesta bola takáto dlhá, bolo by náročné plánovať všetko popredu. Vyrážali sme s presným plánom na prvé tri destinácie — Libanon, Sýria a Irak, ktoré si vyžadovali trochu detailnejšiu prípravu, podrobné sledovanie politickej a bezpečnostnej situácie či plán na logistiku a administráciu. Len čo sme tento región opustili a vydali sme sa do Indie, začal nám freestyle.

Väčšinou sme zajednávali ubytovanie a dopravu len deň-dva vopred. O atrakciách ani nehovorím, to sme riešili úplne na mieste, často po rozhovore s domácimi. Z Indie sme prešli pozemnou hranicou do Pakistanu, odkiaľ nás vyhnali protesty v krajine. Mali sme teda viac času, než sme si mysleli, a tak sme sa úplne neplánovane vydali do strednej Ázie — Kazachstanu, Kirgizska a Uzbekistanu, keďže sme na tento región počuli samé chvály od ďalších turistov, ktorých sme na ceste postretali. Potom naša cesta pokračovala do Nepálu, odkiaľ sme sa presunuli do Bangladéša.

Leto a jeseň sme strávili v juhovýchodnej Ázii. Začali sme Indonéziou, odkiaľ sme šli do Singapuru. Potom sme prešli cez Malajziu, Thajsko, Laos, Kambodžu až do Vietnamu len po zemi. Vianoce sme strávili na Filipínach. Tu sme zistili, že máme ešte dosť času a rozhodovali sme sa, kam ďalej. Austrália a Nový Zéland, alebo šialená Afrika? Tú Afriku nám vsugeroval do hlavy jeden Nemec, ktorého sme stretli v malej dedinke v Laose a veľmi si ju vychvaľoval. Cestovanie po Austrálii a Novom Zélande sme si vedeli predstaviť, no Afrika bola pre nás akýmsi tajomným kontinentom. Mali sme chuť na dobrodružstvo a šialenú jazdu, a tak sme si kúpili letenky do Ugandy, odkiaľ sme sa bez jediného letu dostali až do Juhoafrickej republiky. Prešli sme Tanzániou, Malawi, Zambiou, Zimbabwe, Botswanou aj Namíbiou. Celkovo sme teda navštívili 27 krajín.

Ako ste sa na túto cestu zbalili? Čo všetko ste mali so sebou a stačilo to?

Vedeli sme, že ak si cestovanie chceme užiť bez starostí a s ľahkosťou, musíme si zobrať čo najmenej vecí. A tak sme sa rozhodli zbaliť sa do malého ruksaka vo veľkosti príručnej batožiny. To nám zabezpečilo, že sme ho stále mali na očiach. Dávidov ruksak mal 15 kíl a môj 13. Najväčšiu časť tvorila naša technika, keďže každý sme mali kameru a notebook. S vecami na oblečenie sme to nepreháňali a každý si zobral minimum do každého počasia. Kozmetiku sme si kupovali na mieste. Mali sme však jedno pravidlo — one-in-one-out, tak keď si Dávid vymenil polovicu šatníka v Bangladéši, starých vecí sa musel zbaviť. Možno sa to nezdá, ale všetkého sme mali dosť, každú z vecí v ruksaku sme denno-denne používali.

Na presun ste využívali napríklad miestne autobusy, pri jednom ste v nich strávili aj tri dni. Aké to bolo?