Krvácajúc zo všetkých otvorov zomiera do týždňa aj 90 % nakazených. Z Marburgského vírusu chceli Sovieti zbraň

V posledných mesiacoch sa svet vírusov priblížil k spoločnosti ako nikdy predtým. V dôsledku globálnej pandémie sa ľudia začali viac zaujímať o pôvod, život, vznik a šírenie tých najrôznejších vírusových ochorení. Vieme tak, že vírusy sa na človeka prenášajú z tých najrôznejších zvierat často v dôsledku ľudského zásahu do životného prostredia. Jedným z najnebezpečnejších takýchto vírusov je nepochybne ten Marburgský. Využiť ho dokonca chceli aj ako biologickú zbraň.

Ľudstvo v priebehu svojej histórie prekonalo už množstvo epidémií a hneď niekoľko globálnych pandémií. Len za posledné storočia sa naprieč kontinentami šírili desiatky menej či viac závažných ochorení. Bezprecedentné boli najmä epidémie moru, pandémia Španielskej chrípky, ale aj aktuálna pandémia koronavírusu SARS-COV-2. Dá sa však povedať, že v týchto mesiacoch máme šťastie v nešťastí.

Podľa odborníkov z inštitútu Lancet dosahuje smrtnosť na ochorenie COVID-19 podľa doterajších dát úroveň od 0,5 do 1 percenta. Ochorenie je násobne nebezpečnejšie ako obyčajná chrípka, ani zďaleka však nepredstavuje také riziko ako iné známe vírusy. Napríklad na Marburgský vírus spôsobujúci rovnomennú hemoragickú horúčku zomrelo pri niektorých epidémiách takmer 90 % nakazených pacientov. Vírus, ktorý WHO eviduje ako extrémne nebezpečný, zabíja tak účinne, že sa v minulosti dokonca stal predmetom záujmu využitia ako biologickej zbrane.

Prvá nákaza v laboratóriu

Predpokladá sa, že Marburgský vírus sa v niekoľkých menších epidémiách vyskytol na Africkom kontinente už na začiatku 60. rokov minulého storočia. Oficiálne objavený a popísaný bol však až v roku 1967 po tom, ako sa rozšíril v nemeckom meste Marburg, podľa ktorého bol aj pomenovaný. Vírus sa do Európy dostal prostredníctvom mačiakov grivetov, úzkonosých primátov hojne rozšírených v subsaharskej Afrike. Do mesta Marburg opice priviezli z Ugandy, v miestnom laboratóriu ich využívali na výskum vakcíny proti detskej obrne.

V Marburgskom laboratóriu sa museli výskumníci dostať do kontaktu s tkanivami vírusom nakazených primátov. V rovnakom roku sa vírus objavil aj v nemeckom Frankfurte a taktiež v Belehrade, kde za zdroj nákazy výskumníci identifikovali rovnaký druh opíc ako v Marburgu. Pri európskej epidémii, ktorej dôsledkom bolo objavenie a popísanie Marburgského vírusu, sa nakazilo v troch rôznych mestách celkom 31 ľudí. Sedem z nich ochoreniu podľahlo.

Krvácanie a smrť do týždňa

Marburgský vírus označovaný ako MARV je RNA vírus patriaci do kategórie filovírusov. Do tejto skupiny patrí aj známejší vírus Ebola, oba pritom patria k najnebezpečnejším a najobávanejším známym vírusom. MARV aj Ebola vyvolávajú hemoragické, teda krvácajúce horúčky, epidémie týchto ochorení dosahujú mimoriadne vysokú smrtnosť, ktorá sa môže približovať až k 90 %.

Vírus MARV sa šíri najmä telesnými tekutinami. Okrem slín teda najmä krvou, ale aj výkalmi a zvratkami. Ochorenie je mimoriadne infekčné, spôsob prenosu je však komplikovanejší ako pri chrípke či koronavírusoch, čo je opäť šťastie v nešťastí. Ak by sa MARV šíril rovnako jednoducho a rýchlo ako chrípkový vírus, dôsledky epidémií či prípadnej pandémie by boli katastrofálne.

Inkubačná doba marburgskej krvácajúcej horúčky je 3 až 10 dní. Nástup ochorenia je náhly, v prvotnej fáze ho sprevádzajú najmä bolesti hlavy, nevoľnosť a horúčky. Po pár dňoch prichádzajú silné kŕče v oblasti brucha, časté hnačky a zvracanie. Posledným štádiom je krvácanie prakticky zo všetkých telesných otvorov. V prípade ťažkého priebehu ochorenia prichádza smrť do týždňa, liek ani vakcína na ochorenie dodnes neexistuje, očkovaciu látku sa pritom už roky snažia vyvinúť vedci z Kanady.

Africké epidémie

Marburgský vírus sa vyskytoval v desaťročiach nasledujúcich po jeho objavení opakovane v podobe menších lokálnych epidémií v rôznych kútoch Afriky. Už v roku 1975 sa podarilo tri prípady identifikovať v Juhoafrickej republike, v ďalšom desaťročí sa vírus objavil opäť v troch prípadov v Keni. Zo spomínaných šiestich prípadov vírusu podľahli traja ľudia.

Najväčšie epidémie vírusu MARV vypukli v Afrike na prelome tisícročí. V rokoch 1998-2000 sa vírus šíril v Demokratickej republike Kongo, prípady sa však objavili aj v Gabone, Libérii či v Pobreží Slonoviny. Len v Kongu sa nakazilo minimálne 154 ľudí, z nich až 128 ochoreniu podľahlo. Čísla sú však podľa viacerých odborníkov nepresné a nekompletné.

Ďalšia veľká epidémia Marburgského vírusu sa objavila v rokoch 2004 až 2005 v Angole. Nakazilo sa viac ako 250 ľudí, smrtnosť krvácajúcej horúčky počas epidémie dosiahla až 90 %. V dôsledku epidémie vtedy krajina prijala niekoľko prísnych opatrení, zrušený bol aj medzinárodný futbalový zápas. V nasledujúcich rokoch sa vírus MARV objavoval opakovane v Ugande. Do roku 2017 krajina registrovala minimálne 28 prípadov nákazy a 15 obetí.

V novom tisícročí vedci dokázali objasniť aj pôvod Marburgského vírusu. Kľúčovým bol pritom prípad turistky z Holandska, ktorá sa v roku 2007 vírusom nakazila počas návštevy niekoľkých jaskýň v Ugande. Pacientka ochoreniu podľahla, vedci však získali dôkaz, že pôvod vírusu nemožno hľadať u primátov. Laboratórne testy nakoniec preukázali, že pôvodcom vírusu je druh netopiera nazývaný kaloň egyptský, ktorý svoje pomenovanie dostal vďaka tomu, že bol prvotne objavený v pyramídach. Primáty v marburgskom laboratóriu tak boli len prenášačmi vírusu.

Biologická zbraň

V zozname obetí vírusu MARV možno nájsť aj prípad zo Sovietskeho zväzu. V bývalom ZSSR sa však epidémia nevyskytla a nejde ani o importovaný prípad zo zahraničia. Obeťou v Sovietskom zväze bol totiž Dr. Nikolai Ustinov, vedec, ktorý sa zaoberal výskumom využitia vírusu na vojenské účely. Ustinov sa mal pri svojej práci sám nechcene vírusom nakaziť, ochoreniu napokon podľahol.

Informácie o výskume Marburgského vírusu v podobe biologickej zbrane po emigrácii do USA priniesol mikrobiológ a uznávaný expert na biologické zbrane Kanatjan Alikbekov. Alokbekov po úteku zo ZSSR potvrdil, že Sovietsky zväz vo svojej vedeckej a experimentálnej základni Stepnogorsk na území dnešného Kazachstanu úspešne otestovalo vírus izolovaný z tela mŕtveho Ustinova v podobe vojenskej zbrane. Výskum zrejme stroskotal po rozpade Sovietskeho zväzu.

Pozri aj:

Ako vznikla karanténa či lazarety? Obe majú pôvod v Taliansku, ktoré sa stalo epicentrom Čiernej…

CSFPH, CDC, WHO, gov.uk, globalsecurity.org, ŽIVA