Vedci však tvrdia, že existuje živočích, ktorému sa vyhýba aj tento vrcholný predátor. Reč je o tvorovi, ktorého poznáme pod názvom Globicephala melas. Z nejasných dôvodov totiž tieto tvory vydávajú zvuky, na ktoré reagujú kosatky mimoriadne opatrne a radšej pred nimi unikajú.
správy od nás budete mať ako prví.
Kosatky reagujú na akustické prejavy Globicephala melas a pravdepodobne ich vnímajú ako hrozbu, napísal tím vedený morskou biologičkou Annou Selbmannovou z Vedeckého a vzdelávacieho centra Sudurnes na Islande v januárovej štúdii.
Ako informoval ScienceAlert, tá bola publikovaná v časopise Scientific Reports. „Stále však nie je jasné, prečo sa tento vrcholný predátor vyhýba menšiemu, zdanlivo menej nebezpečnému protivníkovi.“
Pátranie po odpovedi sa začalo už v roku 2012. Tím vedcov pod vedením Charlotte Curé vtedy publikoval pozoruhodné zistenie: Keď delfíny dlhoplutvé začujú hlasové prejavy kosatiek, zvuk ich namiesto úteku priťahuje. Ak sa nachádzajú v jeho dosahu, vydajú sa priamo za zdrojom. Ich správanie pôsobí takmer hypnoticky, akoby boli kosatky sirénami.
Ak počujú ich volanie, kosatky unikajú
O niečo neskôr priniesla skupina vedcov pod vedením Renauda de Stephanisa ešte pozoruhodnejšie zistenia. V roku 2014 publikovali štúdiu, v ktorej upozornili, že pri zdokumentovaných stretnutiach medzi delfínom dlhoplutvým a kosatkou vo voľnej prírode od roku 2004 sa opakuje rovnaká situácia. Ak sa vo vodách objavili, kosatky zdvihli pomyselné kotvy. Nechceli zostať v ich blízkosti a vyhýbali sa spoločnému stretu.
Najpozoruhodnejšie však bolo, že toto správanie nemalo na prvý pohľad jasné vysvetlenie. Tím vedený de Stephanisom zistil, že druhy si nekonkurujú. Nelovia sa, nesúperia o rovnakú potravu a delfín dlhoplutvý je navyše výrazne menší ako kosatka. Zo všetkých možných pohľadov by preto nemal predstavovať veľkú hrozbu.
Vedci začali uvažovať nad rôznymi možnými vysvetleniami. Jednou z hypotéz bolo, že kosatky v minulosti delfíny dlhoplutvé lovili a tieto tvory si udalosti dokázali uchovať v pamäti po celé generácie. Ani pre túto teóriu však zatiaľ neexistujú presvedčivé dôkazy. Výskumníci tak zostali s dvoma pocitmi – zmätkom a fascináciou. Rozhodli sa jav skúmať podrobnejšie.
Ak dôjde k stretu, začne sa vysokorýchlostná naháňačka
V roku 2022 publikovali ďalšiu štúdiu, v ktorej analyzovali údaje z výskumných platforiem a výletov zameraných na pozorovanie tvorov v šiestich oblastiach Islandu medzi rokmi 2007 a 2020. Sledovali, kedy a kde sa jednotlivé druhy vyskytovali a ako na seba reagovali.
Výsledky ukázali, že delfíny dlhoplutvé sa v islandských vodách objavovali najmä počas letných mesiacov a často navštevovali oblasti, ktoré boli zároveň obľúbenými miestami výskytu kosatiek. Napriek tomu sa v 68 percentách zaznamenaných stretnutí kosatky kontaktu vyhli. Odplávali skôr, než mohlo dôjsť k stretu.
V 28 percentách stretnutí však nasledovalo niečo, čo možno prirovnať k scéne z akčného filmu. Obe skupiny sa pustili do toho, čo výskumníci označili ako „vysokorýchlostnú naháňačku“. Kosatky aj delfíny dlhoplutvé sa pohybovali rýchlosťou až 13,5 uzla, teda približne 25 kilometrov za hodinu. Išlo o dynamický pohyb, pri ktorom zvieratá opakovane vyskakovali nad hladinu, aby zvýšili svoju rýchlosť.
Mohlo by ísť o obranný mechanizmus?
Dnes, v roku 2026, máme za sebou viac než dve desaťročia pozorovaní a výskumov. Všetky dostupné zistenia však smerujú k rovnakému záveru: kosatky sa tvorom skutočne vyhýbajú a dôvod tohto správania zostáva jednou z veľkých záhad oceánov. Vedci si stále kladú otázku, či kosatky reagujú priamo na prítomnosť delfínov, alebo na niečo iné, čo tieto stretnutia sprevádza.
Predchádzajúce výskumy skúmali, ako delfíny dlhoplutvé reagujú na zvuky kosatiek. Selbmannová a jej kolegovia však namiesto čakania na prirodzené stretnutia v otvorenom oceáne prehrávali kosatkám zvuky delfínov. Ich reakcia bola okamžitá. Kosatky zmenili svoju formáciu, upravili hlasové prejavy, zmenili smer pohybu a zrýchlili. Na vyvolanie ich vyhýbavej reakcie pritom stačilo iba počuť zvukový signál.
Predošlé štúdie ukázali, že delfíny dlhoplutvé priťahujú volania kosatiek. „Naša štúdia ďalej demonštruje, že akustické signály fungujú ako sprostredkovatelia týchto medzidruhových interakcií v oboch smeroch,“ uviedli vedci. A to napriek tomu, že neexistujú dôkazy o tom, že by delfíny dlhoplutvé kosatky priamo napádali. Zostáva tak otvorená otázka: čo presne v ich hlasoch vyvoláva averziu jedného z najobávanejších predátorov planéty?
Vedci ponúkajú jednu zaujímavú teóriu na záver, ktorá by mohla vysvetliť toto nezvyčajné správanie. Jedným z možných vysvetlení je takzvaný mobbing – obranný mechanizmus, pri ktorom sa zvieratá namiesto úteku pred nebezpečným predátorom spoja a začnú ho aktívne obťažovať, až kým neopustí ich priestor.
Tento jav je najlepšie zdokumentovaný najmä pri vtákoch. Tie sa pri ohrození zoskupia, vydávajú hlasné a dezorientujúce zvuky a podnikajú opakované nálety na predátora. Predátor sa napokon často stiahne.
Podobný mechanizmus by teoreticky mohol vysvetľovať aj správanie delfína dlhoplutvého. Vedci však upozorňujú, že ďalšie vysvetlenia nemožno vylúčiť. Môže ísť napríklad o súťaž o zdroje, ochranu zraniteľných jedincov alebo o správanie, ktorého význam zatiaľ nedokážeme úplne pochopiť. Ako napokon poznamenal portál ScienceAlert, možno v oceáne platí jednoduché pravidlo: ak nemôžete byť najväčším a najsilnejším, staňte sa tým najotravnejším.
Nahlásiť chybu v článku