Vedci z Australian National University zaznamenali vďaka novej výskumnej metóde to, čo bolo doposiaľ len dohadom. Prístroj zameraný na detekciu najjemnejších seizmických vĺn, dokonca tých, ktorých cesta na povrch je dlhá tisícky kilometrov potvrdil že naše jadro nie je tekuté ale skôr tuhé. No nie úplne.
Tým, ako sa pohybuje kôra na povrchu, vysiela energie prúdiace smerom do vnútra planéty. Tieto pohyby sa dejú opakovane, neustále a zároveň prechádzajú aj k jadru planéty. A presne toto je spôsob, akým sa vedci dokážu dopracovať k informáciám, ako napríklad hustota jadra v hĺbke i bez toho, aby sa k nemu prekopali.
Spôsob, akým sa jednotlivé vlny menia počas prechodu skrz hmoty napovie, ako samotné hmoty vyzerajú z hľadiska ich zloženia. Či ide o materiály pevné alebo skôr kvapalnejšie. Jedna konkrétna variácia nezívaná aj „Fáza J“ by mala prejsť k jadru planéty a zachytiť detaily o elasticite vrstiev, cez ktoré prechádza. Tieto tiché vlny nabité informáciami však nie je vôbec jednoduché zachytiť. Geológovia ich detekciu doposiaľ pokladali za „Svätý grál“ seizmológov.
Dvaja vedci z Australian National University zapracovali na spôsobe, akým možno tieto tichučké vlny zachytiť a bolo tak jednoduchšie dopracovať sa k jadru veci. Metóda je založená na použití dvoch seizmických zachytávačov umiestených na povrchu Zeme a porovnávaní zápisov po dobu niekoľkých hodín po odznení najhlasnejších dunení pohybov povrchu. S dostatočným zápisom je možné vytvoriť vzor, akým vlny prúdili.
„Použitím globálnej siete staníc dokážeme prepojiť zachytávače a každé veľké zemetrasenie. Tým vznikne veľa kombinácií a my následne meriame podobnosti v týchto kombináciách,“ hovorí výskumník Hrvoje Tkalčić. „To sa nazýva krížová korelácia alebo meranie podobnosti. Z týchto podobností dokážeme zostaviť globálny korelogram – akoby odtlačok prsta Zeme.“
Zachytávanie informácií, ako je tuhosť jadra Zeme nie je vôbec jednoduchá úloha. Človek je schopný prekopať sa ledva 12 kilometrov pod zemský povrch. Čo pri celkovej hrúbke plášťa predstavuje len drobný škrabanec. Ale len pred storočím boli ľudia v presvedčení, že zemský povrch je tvrdá škrupina a pod povrchom sa ukrýva centrum tvorené roztavenými kovmi.
To celé sa zmenilo v 30. rokoch minulého storočia po veľkom zemetrasení na Novom Zélande. Vyvrcholilo známkami kompresných vĺn, ktoré tam nemali byť. Dánsky seizmológ Inge Lehmann vtedy naznačil, že tieto vzory sú s najväčšou pravdepodobnosťou ozvenou, ktorá sa odrazí od pevného centra. Po ďalších objavoch bolo stanovené vnútorné jadro Zeme v geologických modeloch o rozmere približne tretiny Mesiaca a teplotne tak horúcom, ako povrch Slnka.
Zistenia vedcov tak ukazujú, že jadro našej Zeme nie je tekuté, no na druhej strane nie je tak tuhé, ako sme si niekedy mysleli.
„Ukazuje sa, že v prípade správnych výsledkov môže byť zemské jadro podobnej elasticity ako zlato či platina,“ dopĺňa Tkalčić. „Zároveň má pochopenie vnútra Zeme priamy význam pre budúce generácie a rozšírené pochopenie fungovania geomagnetického poľa. Bez tohto poľa by totižto život na planéte nebol možný.“
S novými spôsobmi, ako načúvať šepotom našej planéty máme opäť väčšiu príležitosť naučiť sa, ako načúvať tomu, čo nám hovorí jeho jemné srdce.
sciencealert.com
Nahlásiť chybu v článku