Michal Sabovčík a Juraj Koreň. Horolezec a paraglidista, ktorých spája túžba po dobrodružstve. S ich projektom Seven Virgin Sumits, ktorý spočíva v spojení troch elementov (vody, zeme a vzduchu) ste sa mohli zoznámiť v našom rozhovore. Dnes vám prinášame pokračovanie ich ohromujúceho príbehu. Mladým Slovákom sa podarilo niečo, o čo sa doposiaľ nikto nepokúsil.
Projekt Seven Virgin Summits spočíva v zdolaní siedmych panenských vrchov, po jednom z každého svetadielu. Cieľom Michala a Juraja nie je „len“ na vrchol vyliezť, ale následne z neho bezpečne s pomocou paraglidu aj „zletieť. Ako prvý cieľ svojej sedemdielnej cesty si chalani vybrali krajinu večného ľadu. Výstup na „Divokú hranu“ trval 7 hodín. Cesta dolu zas 7 minút.
Ahoj Juraj. O ceste na Antarktídu som sa nedávno rozprával aj s Hippie Panda Couple. Oni si plavbu Drakeovým prielivom veľmi nepochvaľovali. Aké boli vaše pocity v azda najnebezpečnejšom kúte svetového oceánu?
Nie nadarmo sa hovorí, že je to Everest pre námorníkov. Cestou na juh bol naozaj pokojný, ale nazad nám to spočítal a dal vyžrať. Plavili sme sa totiž na 17 metrovej plachetnici a vlny v úrovni 7. stupňa Beaufortovej stupnice, boli niekedy vyššie ako polovica celej dĺžky lode. Takže sa prevaľovali cez palubu, treskot lán bol prehlušovaný šplechotaním vody, do ktorej loď z vrcholov vĺn skákala a vyše 50 uzlový vietor. Náklon celej plachetnice bol taký, že sa dalo už aj po stenách chodiť. To zamávalo mojimi vnútornosťami na celú cestu, trvajúcu šesť dní. Mišo si v pokoji popíjal rum a ja som ležal ako bez života. Hippie Panda Couple využili turistickú loď s komplet servisom, elektrinou a posádkou, my jachtu kde polovica úkonov spočívala na našich pleciach a živly sa s ňou pohrávali ako sa na „Drejkáč“ patrí… toto sa veľmi nedá porovnať.
Na Antarktídu ste sa plavili plachetnicou. Ako to na takejto lodi vyzerá a aké sú na nej počas plavby podmienky?
Sparťanské. Málo priestoru, mnoho súčastí nefungovalo. Striedali sme sa pri kormidle či na navigačnej hliadke vonku na palube. Večný náklon a chaotické knísanie pri plavbe na plachty znemožňuje mnoho úkonov, od čítania cez istý pohyb až po nalievanie vody. Na mňa napríklad nevyšla postel, tak som spal mesiac na zemi, hlava na schodoch, nohy na druhých. Pre mňa osobne to bolo peklo, ale išiel by som znova, pretože pre tie emócie, ktoré som tam zažil, som ochotný veľa obetovať i vytrpieť.
Paragliding v krajine večného ľadu, to je aj trošku šialený nápad. Aké boli reakcie ľudí na lodi a priamo v Antarktíde, keď ste im oznámili prečo ste pricestovali?
Mal som pocit, že si myslia, že to nedokážeme a že sme blázni.
Vaším cieľom bolo zletieť z nedotknutého vrcholu Antarktídy pomocou paraglidu. Ako ste si vybrali ten správny a čo obnášala cesta na vrchol?
Obzreli sme si ho z lode ďalekohľadom, mali sme minimum informácií a nevedeli sme či to pôjde, ale podarilo sa. Lezenie na vrchol trvalo sedem hodín, počas ktorých sme liezli snehovou stenou a ľadovým žľabom až do záverečného previsnutého seraku (ľadovcový previs – pozn. red.). Dalo to zabrať. Ale ak chceš v Antarktíde letieť, na štart sa musíš vyškriabať, raz darmo. Našou ideou prečo do toho zapojiť paraglide, je zjednodušenie zostupu v divokých horách. Zliezanie, zlaňovanie a zostupovanie pod vplyvom únavy cez obrovské ľadovcové trhliny a s veľkým rizikom lavín v krajine nikoho, je nebezpečné. So skúsenosťami je však zlet omnoho príjemnejší, bezpečnejší a krajší variant zostupu.
Paragliding by som osobne určite zaradil medzi extrémne športy. Podmienky na Antarktíde musia byť však pri tejto aktivite nepredstaviteľné. Skús nám ich ale predsa len opísať.
Veľa ľudí to tak berie, dosť veľkú vinu za to nesú aj médiá, ktoré informujú len o negatívnych udalostiach medzi paraglidistami, berú nás ako extrémistov, ktorí sa chcú zabiť a pohybujú sa na hrane. Pritom fyzikálne zákony platia v celom vesmíre rovnaké na lietanie potrebuješ len elementárne znalosti a môžeš lietať ako orol.
Pre paragliding potrebuješ počasie s dobrou viditeľnosťou a slabý vietor v smere na kopec, z ktorého štartuješ. V Antarktíde to bolo trošku ťažšie, keďže predpovedať počasie bez údajov z meteorologických staníc sa dá len ťažko. Zväčša fúkal nepriaznivý vietor, ktorý veľmi sťažoval štart. Naša výstroj a odhodlanie to zvládnuť nakoniec asi presvedčili horu a počasie a na malú chvíľu nám umožnilo štart. Neváhali sme a využili to. Za pol hodiny po pristátí sa spustil dážď so snehom, ale to už nám bolo jedno. V bezpečí pri lyžiach na ľadovci pod horou sme sa tešili z úspechu.
Keďže na tomto vrchole pred Vami ešte nikto nestál, mali ste právo ho pomenovať? Ako sa odteraz volá?
Vzhľadom na to, že je ho z mora vidno, niekto ho už pomenoval aj keď na ňom nestál. Hrebeň sa volá Wild Spur. Čosi ako Divoká hrana a má 1057 metrov nad morom.
Antarktídu máte teda za sebou, no v projekte Seven Virgin Summits ste len na začiatku. Na čo sa chystáte najbližšie?
Máme v merku Grónsko, Patagóniu a Himaláje. Musíme nájsť vhodné počasie a interval v roku kedy by to išlo a vykryť to z finančnej stránky. Tešíme sa na ďalšie výzvy v divokých a nedotknutých horách.
Nahlásiť chybu v článku