Vedci pri meraní vykríkli od radosti: „Nález” megalodona potvrdil, aký bol enormný

Medzi nimi vynikal jeden jediný – mal mať priemer 23 centimetrov, čo je viac než ktorýkoľvek iný známy stavec druhu Otodus megalodon. Tento exemplár sa stal kľúčovým podkladom pre odhady najväčšej známej veľkosti pravekého giganta.

Počas snahy o presun nálezu z jedného skladu do druhého však došlo ku katastrofe – fosília bola vážne poškodená a neskôr sa začala považovať za stratenú v múzejných zbierkach.

Paleontológ a kurátor Bent Erik Kramer Lindow z Prírodovedného múzea v Dánsku si však jedného dňa všimol zvláštnu krabicu. Ako informoval ScienceAlert, v roku 2017 si uvedomil, že pozerá na dávno „stratené” fosílie.

Vzácny objav sa podarilo uskutočniť „dvakrát po sebe”

Len máloktorý objav možno označiť za taký, ktorý sa podarilo uskutočniť „dvakrát po sebe”. Paleontológ Kenšu Šimada – hlavný autor novej štúdie, v ktorej vedci dokázali potvrdiť staršie odhady o obrovských rozmeroch megalodona – priznal, že údiv neminul ani samotných vedcov.

Výskum najstarších období našej planéty je pre vedcov mimoriadne náročný. Získať presné informácie o živočíchoch, ktoré dávno vyhynuli, môže byť tantalovským utrpením. Megalodon je toho učebnicovým príkladom. Jeho kostru totiž – podobne ako kostry iných žralokov – tvorila prevažne chrupavka namiesto kostí.

Zuby patria medzi najodolnejšie časti tela žraloka, a preto majú vyššiu šancu fosilizovať. Rovnako sa niekedy zachovajú aj stavce. Tie môžu výnimočne prežiť rozklad zvyšku tela a časom skamenieť. Ostatné tkanivá sa však väčšinou rozkladajú bez stopy, čo vysvetľuje, prečo dnes existuje len hŕstka nálezov a prečo sú nimi zuby a občasné stavce.

Vedec počas merania kričal od radosti

„Keď som sa prvýkrát dozvedel o stavovcovom exemplári od svojich dánskych spolupracovníkov, neveril som vlastným očiam. Moja bezprostredná obava sa však týkala ich stavu, pretože mi bolo povedané, že sú vážne poškodené,“ uviedol Šimada v rozhovore pre ScienceAlert.

Vedec pocítil nával šťastia v momente, keď zistil, že jeden zo stavcov je pomerne dobre zachovaný vo svojom strede a časti periférie. Jeho polomer dosahoval 11,5 centimetra, čo znamená, že celkový priemer bol presne 23 centimetrov – v súlade s pôvodnými odhadmi.

Ako sám priznal, vo vede je kľúčová reprodukovateľnosť meraní. Ak by vedci neboli schopní potvrdiť, aký veľký bol stavec, bola by to pre poznatky o tvorovi hlboká rana. Vo chvíli, keď sa tieto údaje potvrdili, mu preto od radosti doslova ušiel výkrik: „Áno!“

Fosília potvrdila desivú veľkosť tvora

Fosílie v krabici boli v žalostnom stave. Po rozbití exemplára v roku 1989 sa síce paleontológovi Frankovi Osbæckovi podarilo zachrániť niektoré fragmenty, no samotná krabica neskôr ostala v zabudnutí.

Po tom, ako ju Kramer Lindow znovu identifikoval v roku 2017, zabrala následná analýza obsahu krabice roky. Výskum ukázal, že obsahovala dva čiastočne zachované stavce, 185 drobných fragmentov stavcov a niekoľko úlomkov hornín s odtlačkami kostí.

Dlho stratený exemplár z Gramu bol však kľúčový najmä pre potvrdenie údajnej maximálnej známej veľkosti tela tohto tvora. „Na veľkosti záleží,“ uviedla paleontologička Mette Elstrupová, podľa ktorej odhaľuje množstvo informácií o biológii, ekologickom vplyve aj geografickom rozšírení predátora.

Po celé desaťročia však vychádzali najaktuálnejšie odhady veľkosti megalodona najmä z fotografií stavca, nie zo samotnej fosílie. Jeho znovuobjavenie umožnilo Šimadovi a jeho kolegom vykonať dôležité overenie meraní, čo bolo kľúčové pre odhad dĺžky až približne 24,3 metra.

Obsah žalúdka megalodona?

Šimada uviedol, že tím pod mikroskopom objavil napríklad šupiny fosílneho žraloka obrovského (Cetorhinus maximus). To ich viedlo k interpretácii, že ide o obsah žalúdka megalodona. Naznačovalo by to, že najväčšie jedince mohli loviť dokonca aj iné veľké žraloky.

Otvoriť galériu (6)

Výsledky výskumu boli publikované v časopise Palaeontologia Electronica a prinášajú nové poznatky do sveta z dávnej minulosti, ktorý je stále plný nevyriešených záhad.

„Múzejné zbierky sú pre vedu nesmierne dôležité a mnohé z mojich minulých objavov sú založené na múzejných exemplároch, ktoré boli zozbierané pred mnohými rokmi,“ uzatvára Šimada. „Som si takmer istý, že existuje mnoho ďalších historicky známych aj neznámych exemplárov, ktoré ešte len čakajú na to, aby vďaka vedcom odhalili niečo nové a vzrušujúce.“

Pozri aj:

Na dne Mariánskej priekopy žijú tvory ako z hororu: Extrémne miesto je prekvapivo plné života