Pracujeme čoraz viac, aby sme si mohli ukradnúť vzácne chvíľky s rodinou a priateľmi na dovolenke, aby sme si mohli kúpiť niečo, po čom dlho túžime, a aby sme splnili požiadavky spoločnosti. S rodinou a priateľmi však trávime žalostne málo času, pretože podobne ako táto žena, venujeme ho takmer všetok práci. Stojí to však naozaj za to?
Štatistiky ukazujú, že až traja z piatich ľudí majú kvôli práci zdravotné problémy, a to nie len po fyzickej, ale najmä po psychickej stránke. Odborníci dvíhajú varovný prst a vznikajú dokonca aj kampane, ktoré na prepracovanosť ľudí upozorňujú. Medzi ľudí, ktorí strávia viac času v práci, ako doma, patrila aj žena menom Paula Bellostas Muguerza. Pracovala ako manažérka pre konzultantskú firmu a ostať v práci aj 80 hodín týždenne pre ňu bolo normou.
Náplňou Paulinej práce bolo aj cestovanie, pol roka preto takmer neustále cestovala z miesta na miesto a do svojej práce investovala množstvo energie, až nastal bod zlomu. Po pol roku Paulino zdravie vypovedalo službu a žena vážne ochorela. Pre Indy100 sa Paula vyjadrila:
„Veľa som cestovala, precestovala som Európu aj Ameriku, niekedy som stihla prejsť za týždeň aj tri mestá, a potom som sa cez víkend vrátila do Londýna, aby som mohla v práci pokračovať tam. Moje dni bežne začínali už o 6 ráno. Vtedy som už sedela v taxíku a mala som konferenčný hovor na ceste do kancelárie. Väčšinou som mala deň nabitý pracovnými stretnutiami a po tom všetkom, som ešte išla do posilňovne v domnienke, že mi to prospeje. Ani som sa nemohla viac mýliť.“
Potom, keď som sa vrátila domov, namiesto odpočinku som pokračovala v práci, niekedy do jedenástej alebo aj do druhej ráno. Musela som dokončiť všetko to, čo som nestihla pomedzi pracovné stretnutia. V ten deň sa však všetko zmenilo. Prijali ma do nemocnice s podozrením na porážku, nenašlo sa však žiadne krvácanie. Navštívila som troch neurológov, kým mi konečne niekto stanovil tú správnu diagnózu. Ukázalo sa, že trpím tzv. familiárnou hemiplegickou migrénou. V priebehu mesiaca som prežila aj 15 záchvatov, lekári ma však varovali, že ak s tým nič neurobím, môže sa z toho stať konštantný stav.
„Dozvedela som sa, že ide o epigenetické ochorenie. To znamená, že človek má v sebe chybný gén a je prenášačom dovtedy, kým sa za istých okolností gén „nepreberie k životu“. V mojom prípade to spôsobila hormonálna nerovnováha vyvolaná vyplavovaním nadmerného množstva adrenalínu a kortizolu. Ide teda o následok nadmerného stresu. Nedokázala som totiž povedať nie, nechcela som nikoho sklamať, či ukázať svoju slabosť, brala som si preto na plecia viac, ako som dokázala uniesť. Takéto správanie je v zamestnaniach čoraz bežnejšie, ľudia sú úzkostní a majú pocit, že musia neustále niečo dokazovať.“
„Sama som sa niekoľkokrát ocitla na hrane vyhorenia, až som to napokon nezvládla a ocitla sa na tej „temnej“ strane. Myslím si však, že keby sa to nestalo, nikdy by som sa nebola poučila. Nechcem tým povedať, že by sa každý mal dohnať do takéhoto šialenstva, aby sa poučil. Som príkladom, na ktorom sa môžu učiť iní, aby nemuseli oni a ich rodina prejsť tým, čím si museli prejsť moji blízki. Musela som navštíviť mnoho odborníkov a pracovala som aj so psychológom, ktorý mi pomohol odbúrať tie nezdravé myšlienkové vzorce. Teraz som sa opäť vrátila do práce, neustále mám však na pamäti štyri kľúčové veci, a to cvičenie, strava, zotavenie a nastavenie mysle. To posledné je to najdôležitejšie.“
„Dostala som tú najcennejšiu lekciu v živote, naučila som sa hovoriť „nie“ bez výčitiek svedomia a bez toho, aby som sa bála, že si o mne ľudia budú myslieť niečo zlé. Hlavne sa nebojte hovoriť so svojou rodinou a blízkymi, nebuďte ako ja, na otázku, či som v poriadku, som vždy len odpovedala, že je mi fajn.“
Na záver Paula dodáva, že spoločnosť sa mení. Čoraz viac ľudí sa nebojí priznať, že si toho na plecia vzali príliš. Zo strachu z neúspechu a zo zlyhania. To najdôležitejšie, čo máte, je však vaše zdravie.
indy100
Nahlásiť chybu v článku