Eutanázia sa v nacistickom Nemecku stala predmetom rasistickej politiky. Za normálnych okolností znamená eutanázia smrť z milosti. Pacient o ňu môže požiadať, ak je nevyliečiteľne chorý, alebo ak trpí obrovskými bolesťami. V nacistickom Nemecku však nebol dôvod, aby sa pacienta vôbec niečo pýtali. Bez jeho vlastného súhlasu či súhlasu rodiny pacienta sa eutanázia realizovala úplne bežne.
Ak sa práve teraz pýtate, prečo to vlastne robili, odpoveď vás určite neprekvapí. Chorí ľudia, duševne aj psychicky postihnutí, ale aj takí, ktorí boli považovaní za dedičných kriminálnikov boli chápaní ako odpad spoločnosti. Presne týchto ľudí označila nacistická ideológia za bezcenných a neužitočných. Potrebovali sa ich zbaviť a na to im poslúžil program T4. Bola to akcia nacistického Nemecka, ktorého cieľom bola masová sterilizácia a eutanázia. Program bol založený na tzv. rasovej hygiene a vznikol v roku 1939.
Eutanázia detí
Predohrou k samotnej akcii T4 sa stalo nariadenie z 18. septembra 1939. Podľa neho mali pôrodné asistentky hlásiť každé jedno postihnuté či znetvorené dieťa. Eutanázia sa týkala detí do troch rokov, avšak v priebehu vojny sa hranica vyšplhala oveľa vyššie a dosiahla až 17 rokov života. Pre tieto účely vznikol jeden formulár, ktorý mal v rukách lekársky tím. Práve on rozhodoval o živote či smrti každého jedného dieťaťa. Tím tvorili Werner Catel, profesor detského lekárstva na klinike v Lipsku, Hans Heinze, profesor neurológie a psychiatrie na univerzite v Berlíne a Ernst Wentzler, detský psychiater. Deti hodnotili dvomi znakmi. Znak mínus (-) znamenal smrť a znak plus (+) znamenal život. Deti boli špeciálne pridelené do odborných detských oddelení. Najskôr sa nachádzali len v Nemecku, ale postupne sa rozširovali aj do Poľska a Rakúska.
Spôsob neľudského vraždenia
Deti, ktoré mali byť usmrtené, dostávali ráno a večer 0,5 g luminálu. Ak boli deti staršie dostávali okrem týchto dvoch dávok aj tretiu. Len si predstavte, že smrteľná dávka pre dospelého človeka predstavuje 0.4 g denne. Dieťa ju prekračovalo každý jeden deň. Tento prášok sa pridával do jedla a to práve preto, aby sa zmiernila jeho horká chuť. Po pár dňoch sa objavili príznaky. V dôsledku trvalého bezvedomia a povrchného dýchania sa objavovali iné diagnózy. Deti začali mať silný zápal pľúc, hnis vytekajúci z nosa, problémy s pľúcami a nakoniec podľahli chorobe. Po ich smrti sa vykonala pitva, ktorá potvrdila pneumóniu alebo tracheobronchitídu. Týmto potvrdením choroby boli lekári krytí od vraždenia.
Samozrejme, že táto ,,tajná“ akcia nezostala nepovšimnutá. Rodina odmietala uveriť, že ich syn či dcéra zomreli vymysleným a navyše až veľmi rýchlym spôsobom. Po protestoch verejnosti ale aj cirkvi bol v roku 1941 program T4 ukončený. Aj napriek tomuto ukončeniu sa v pozmenenej forme pokračovalo vo vraždení naďalej. Hoci presný počet obetí nie je známy, odhaduje sa, že bolo usmrtených 275-tisíc nevinných ľudí.
Interez.sk (Anna Zábojníková), wikipedia.org
Nahlásiť chybu v článku