Oravská priehrada je najväčším vodným dielom na Slovensku. Popri energetickej funkcii ju väčšina z nás vníma ako neodmysliteľnú súčasť cestovného ruchu na Hornej Orave. Oravské more dotvára typickú známu scenériu jedného z najkrajších regiónov na Slovensku. Ukrýva však aj príbehy tisícok vysťahovalcov a veľkého kusu zatopenej histórie.
V oblasti Oravskej kotliny museli ľudia dlho bojovať s nezastaviteľným prírodným živlom. Voda brala všetko, čo jej stálo v ceste. Dôvodom boli rozsiahle odlesnené oblasti kopcov vlniacich sa nad dolinou rieky Orava, ktoré porastu zbavili ešte v 16. storočí valasi. A keď nemalo vodu čo udržať, katastrofa prichádzala po každom roztopení snehu či po každej veľkej búrke.
Múr v Ústianskom hrdle
Prvé projekty na výstavbu priehradného múru v Oravskej kotline vznikli už v prvej polovici 19. storočia. V priebehu nasledujúcich desaťročí vzniklo až šesť rôznych projektov a návrhov priehrady na Hornej Orave, ktoré sa síce líšili v návrhu priehradného múru, no viac-menej sa zhodovali v jeho lokalizácii. Priehradný múr preto nakoniec vznikol neďaleko obce Ústie medzi vrcholmi Oravskej Magury na mieste nazývanom Ústianske hrdlo. Údolie rieky Orava sa tu zužovalo z takmer 3 500 metrov na šírku 125 metrov.
Prvé základy Oravskej priehrady sa začali budovať už v roku 1941. Konečnému rozhodnutiu pomohol aj fakt, že Horná Orava bola už od začiatku 20. storočia jedným z najchudobnejších regiónov celého vtedajšieho Uhorska a v priebehu krátkeho času z nej najmä do zámoria emigrovala veľká časť obyvateľstva. Obce ostávali takmer vyľudnené, napriek tomu muselo byť pre priehradu presídlených niekoľko stoviek rodín.
Miesta, ktoré už neexistujú
Výstavba Oravskej priehrady nakoniec trvala viac ako desaťročie. Okrem stoviek chlapov z Oravy sa na ťažkých prácach podieľali aj väzni z pracovných táborov v Ústí a Slanici. Ani jedna z osád už dnes neexistuje. Rady stoviek robotníkov dopĺňali aj ženy a staršie deti.
Práca bola náročná a nesmierne vyčerpávajúca, no miestni boli radi, že v chudobnom regióne konečne prišla možnosť na slušné živobytie. Oči pre plač ostali len obyvateľom Slanice, Osady, Hámrov, Ľavkova, Ústia a niektorých častí Bobrova a Námestova, ktoré prišlo o dve tretiny rozlohy, vrátane historického centra mesta. O svoje domovy prišlo v celej oblasti viac ako 3 200 ľudí.
Zo zatopených častí Oravskej kotliny je dodnes najznámejšia obec Slanica. Rodisko Antona Bernoláka vzniklo ako valašská osada v druhej polovici 16. storočia a svoj názov dostala po slanej vode, ktorá pritekala z prameňov na úpätí Babej hory. Pred zatopením v obci žilo viac ako 800 ľudí. Spomienka na obec žije dodnes v podobe Slanického ostrova, ale aj vyhliadkovej lode, ktorá bola na Oravskú priehradu privezená z Dunaja.
Oravská priehrada dnes
Po zatopených obciach ostali nad hladinou priehrady len dva ostrovy, posledné dva viditeľné obrazy o niekdajšej podobe oblasti. Kým Vtáčí ostrov je verejnosti neprístupné chránené územie, Slanický ostrov zas patrí medzi obľúbené a vyhľadávané turistické atrakcie. Nazývaný tiež Ostrov umenia nad hladinou priehrady chráni jedinú stavbu, ktorá unikla osudu pod vodnou hladinou. Je ním Kostol Povýšenia sv. Kríža z druhej polovice 18. storočia.
Napriek tomu, že Oravská priehrada vznikla na to, aby ochránila kotlinu a jej obyvateľov pred prívalovými záplavami, v roku 1953 začala slúžiť aj na výrobu elektrickej energie. Podobne, ako ďalšie vodné elektrárne na Slovensku, vyrába tá na Orave špičkovú energiu, teda pracuje v čase, keď je spotreba energie najvyššia. Elektrinu do siete dokáže dodať do dvoch minút.
Okrem toho je Oravská priehrada neodmysliteľnou súčasťou cestovného ruchu na Hornej Orave. Na sláve jej pridávajú superlatívy rozlohou najväčšieho, ale aj najobjemnejšieho vodného diela na Slovensku.
oravska-priehrada.sk, Historická Revue, My Orava, namestovo.info, Slovenské Elektrárne
Stačí poznať tento rýchly trik: Zubárka radí, ako zachrániť vybitý zub. Ušetriť môžete až stovky eur
Nahlásiť chybu v článku