Aj vy ste sa stretli s učiteľkou či profesorkou, ktorá vás vyslovene neznášala? Vedzte, že vždy sa dá nájsť východisko z akéhokoľvek prúseru…

Prečítajte si príbeh chlapca, ktorý sa rozhodol, že šikanu nenechá len tak…

Keď som bol na strednej škole vo vyššom ročníku, nikdy som nepatril k najlepším študentom. Učil som sa na trojky, bol som jednoducho priemerný študent. Nikdy som nemal žiadnu poznámku, ani mi nehrozilo vylúčenie zo školy. Je to veľmi dôležité, pretože do vtedy sa ku mne takto nechoval žiadny učiteľ. Všetko bolo v poriadku. Učiteľka, ktorú budeme volať pani Franková, sa tomuto bohumilému povolaniu venovala už 10 rokov. Študenti ju vnímali ako bezcitnú mrchu, ale paradoxne pre úradníkov a vedenie školy bola zlatíčko.

Pani profesorka Franková učila matematiku, ktorá bola pre mňa najhorším predmetom, takže bolo prirodzené, že pri výklade látky som sa často pýtal, pretože som všetkému nerozumel. Možno pre niekoho boli odpovede na tieto otázky jednoduché, no pre mňa to bola hotová veda.

Väčšinu keď sa niekto spýta hlúpu otázku, nikto to nerieši. No pani Franková ma zhodila pred celou triedou: “Á, opäť tu máme toho spomaleného chlapca.“ „Vau, to je prekvapenie, že zasa nechápeš.“ „Naozaj, musíme dnes kvôli tebe extra spomaliť,“  atď, atď.

Samozrejme, nechcel som to nechať tak. Išiel som za vedením školy a sťažoval som sa na pani profesorku. No napriek mojej sťažnosti ju považovali za zlatíčko. No nakoniec poslali niekoho na jej hodinu, no keď v triede bola kontrola, správala sa milo, rešpektujúco a normálne. No na druhý deň bola opäť hnusná a arogantná mrcha.

Takto to pokračovalo asi pol roka, kým som toho už nemal skutočne dosť. Išiel som do miestneho obchodu a kúpil som si diktafón a rozhodol som sa potajme si nahrať každú urážku, ktorú mi uštedrí. Dokonca som sa rozhodol, že ju aj trošku vyprovokujem. Tak poď na to! Prilejeme olej do ohňa!

Ako sa blížil koniec školského roka, sedel som v triede pani Frankovej a spýtal som sa jej na niečo. Odpovedala, no citujem, pretože sa mi jej slová doslova vypálili do mozgu: „Učím tu viac než 10 rokov a to je doslova tá najdebilnejšia otázka, ktorú vôbec niekto vypustil z huby.“

Potichu som sa postavil, zbalil som si veci a išiel na ošetrovňu, kde som sa vypýtal zo školy (ak už máme 18, môžeme sa sami vypýtať zo školy).

Potom už len stačilo málo, všetky nahrávky som skoncipoval do skutočného majstrovského diela, na ktoré som bol naozaj hrdý. Na druhý deň som zašiel do zborovne a riaditeľovi som pustil nahrávku. Spoločne sme počúvali zopár urážok, až kým ma nezastavil. Chcel viac svedkov a samozrejme si vyžadoval aj prítomnosť pani profesorky. Spýtal sa ma, či by sme sa nemohli stretnúť na druhý deň. Rád by si vypočul aj zvyšok nahrávky spolu s ostatnými pedagógmi.

Bol som za. Na druhý deň som išiel do školy. Bol som poriadne nervózny, bál som sa stretnutia. Okrem riaditeľa bol na stretnutí prítomný aj jeho zástupca, policajný dôstojník, niektorí riaditelia z iných škôl a samozrejme, to najlepšie na koniec, pani Franková.

To, čo nasledovalo, určite patrilo k tým najúžasnejším minútam môjho života.

Pozeral som sa na prítomných, ktorí sa tvárili, že sa zas budú musieť zúčastniť nejakej bezvýznamnej schôdzky. Ich výraz sa však čochvíľa začal meniť. Väčšina z nich sa tvárila naozaj naštvane, niektorí počúvali pásku s otvorenými ústami. No pozerať sa na pani profesorku Frankovú, bol naozajstný zážitok. Jej sebavedomý a nafúkaný výraz čoskoro nahradil výraz, ktorý značil len jedno: „Som v absolútnej prdeli.“

Verejne sa grilovala pred najdôležitejšími ľuďmi v okrese. Nakoniec sa jeden z úradníkov pozrel najprv na riaditeľa a potom na mňa a povedal: „Myslím, že sme počuli všetko, čo sme potrebovali,“ a ja som potichu odišiel z miestnosti. Po chvíli som videl, ako odtiaľ odchádza aj pani Franková. Na chvíľu sa nám stretli pohľady. Vylúdil som zo seba ten najdiabolskejší úsmev, ktorého som bol schopný.

Do triedy som sa vrátil o týždeň neskôr, no pani Franková tam našťastie nebola. Príbeh sa rýchlo rozniesol po škole a všetci ma vnímali ako svätého. Pani učiteľke však tak definitívne skončila na našej škole. Dokonca som ju aj finančne zruinoval, pretože žiadna škola v okrese ju nechcela zamestnať. Všetci sa na ňu dívali ako na kráčajúce vrece odpadkov.

Ak toto čítate pani Franková, môžete ma bozať!

Pár slov na záver

To, čo som urobil, je v našom štáte absolútne legálne. Dával som si pozor, aby som neporušil žiadny zákon. Vďaka, že zdieľate tento príspevok, aby sa ostatní poučili, že vždy sa dá vyhrať nad učiteľom, ktorý si na vás bezdôvodne zasadne. Meno učiteľky som v príbehu pochopiteľne zmenil. Zlo však nesmie ostať nepotrestané!

Čo si o takomto radikálnom riešení problému myslíte vy?

Pozri aj: Tento muž spravil sexistický experiment so svojou kolegyňou v práci. Výsledok prekvapí každého z vás

interez.sk (Michaela), boredpanda.com