Ľudia sa musia neraz ponoriť spolu s vybavením až do hĺbky 50 metrov. Aby to potápač prežil bez ujmy na zdraví, musí postupovať extrémne opatrne. Ohroziť ho totiž môže dekompresná choroba. Práve dekompresia zapríčinila aj jednu z najhorších nehôd v dejinách.
Potápači vykonávajú jedno z najnebezpečnejších povolaní
Ako informuje portál IFLScience, dekompresná choroba predstavuje pre potápačov ešte aj dnes jednu z najväčších výziev. Keď sa potápač ponára do hĺbky, tlak okolo neho postupne stúpa. Na jeho telo tlačí čoraz väčšia váha. Počas ponárania alebo vynárania sa koncentrácia dusíka v tele mení a ak si potápač nedá pozor, môže to mať fatálne následky. Napríklad, ak dôjde k zmene tlaku prirýchlo, bubliny tvorené dusíkom sa dostanú do krvného obehu. Ak okamžite nezasiahne lekár, potápača môže postihnúť paralýza, extrémna bolesť a môže aj zomrieť.
Na obrovských plošinách je však nevyhnutné pracovať rýchlo. V roku 1957 preto prišlo americké námorníctvo s nezvyčajným riešením. Aby sa telá potápačov nemuseli zmenám tlaku prispôsobovať, chceli ich udržať pod tlakom neustále, 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Vznikol preto projekt, ktorý dokázal potápačov pod hladinou udržať dlhodobo.
Všetci potápači, ktorí sa stali súčasťou projektu, sa museli presťahovať do špeciálnej obytnej zóny s upraveným tlakom. Následne boli hlboko pod hladinu presunutí v špeciálnom potápačskom zvone. Na dne mali ostávať po dobu niekoľkých týždňov, pričom vdychovať mali zmes kyslíka a hélia. V roku 2015 toto zamestnávanie vykonávalo v Amerike 336 potápačov a v tom čase patrili medzi tých najlepšie platených ľudí.
Drobná chyba zapríčinila obrovskú tragédiu
Iste si však dokážete predstaviť, že život v takejto komore nie je vôbec jednoduchý. Potápači sa musia vyrovnávať s celým radom nepríjemných príznakov, ktoré súvisia s vysokým tlakom pod hladinou. Aby potápači riziko zdravotných komplikácií či úmrtia minimalizovali, zaviedli sa prísne pravidlá. Napríklad, každý potápač smie pod hladinou stráviť len presne vymedzený čas, potom musí stráviť niekoľko týždňov na súši nad hladinou. Aj keď je vďaka prísne kontrolovaným pravidlám v súčasnosti toto potápanie považované za relatívne bezpečné, stačí jediný chybný krok, aby došlo k tragédii nevídaných rozmerov.
Ukážkou je incident Byford Dolphin, ktorý sa odohral 5. novembra v roku 1983. Štyria potápači sa práve dokončili prácu a prestupovali z potápačského zvona do špecializovaných obytných komôr. Edwin Coward a Roy Lucas odpočívali v komore číslo 1. Do kabíny číslo 2 práve vchádzali Bjørn Bergersen a Truls Hellevik. Zvon bol k systému komôr pripojený za pomoci priechodu pripevneného sponami. Ovládanie systému mali na starosti potápači William Crammond a Martin Saunders.
Pri manipulácii so zvonom a s komorami je mimoriadne dôležitá opatrnosť, tlak musí byť optimálny v čase, keď sa zvon odpája od komôr. Procedúra by mala byť nasledovná: 1. dvere na potápačskom zvone musia byť zatvorené, 2. vo zvone sa zvýši tlak, 3. uzavrie sa komora 1, 4. v tuneli medzi komorou a zvonom sa nastaví optimálny tlak, 5. uvoľnia sa spony, aby sa mohol zvon odpojiť.
Aj keď boli námorníci riadne vycvičení, Crammond údajne spravil chybu. Medzi krokmi 2 a 3 uvoľnil spony na zvone, následkom čoho tunel nebol krytý. Medzi komorou a okolitým priestorom však bol obrovský rozdiel v tlaku, následkom čoho došlo k explozívnej dekompresii.
Orgány vymrštilo do vzdialenosti 10 metrov
Všetci potápači boli vystavení tlaku, aký ľudské telo jednoducho nemôže zvládnuť. Uvoľnený zvon sa pohol zo svojho miesta, jedného z potápačov zabil okamžite a druhého smrteľne ranil. Smrť zvyšných štyroch potápačov je považovaná za najhorší spôsob odchodu z tohto sveta, aký bol kedy zaznamenaný. Aj keď sa odhaduje, že incident sa odohral tak rýchlo, že ani jeden z potápačov nič necítil a všetci zomreli v zlomku sekundy.
Kvôli extrémnemu rozdielu v tlaku sa krv v telách potápačov takpovediac uvarila. Jeden z potápačov mal však o niečo viac smoly. Prúd vytiahol jeho telo von z komory cez otvor s priemerom približne 60 centimetrov. Jeho orgány a časť chrbtice boli doslova vymrštené von z tela cez brucho a hrudník. Niektoré sa našli až vo vzdialenosti 10 metrov. Obhliadajúci lekári boli v šoku. Niektoré orgány boli celkom nepoškodené, ako keby ich z tela niekto vyrezal skalpelom.
Aj keď sa pôvodne hovorilo, že za tragickú nehodu je zodpovedný Crammond, rodiny potápačov spojili sily a vytvorili alianciu s názvom North Sea Divers Alliance. Práve kvôli ich nátlaku sa po podrobnejšom preskúmaní podarilo zistiť, že Crammond bol možno nevinný a na vide bolo chybné vybavenie v komorách.
Nahlásiť chybu v článku