Odborníci už niekoľko rokov intenzívne debatujú o tom, ako spoľahlivo odhaliť klamára. Do hry totiž vstupuje množstvo faktorov na oboch stranách. Na jednej strane, niekto dokáže klamať tak, že poľahky presvedčí každého. Iní sa zas prezradia po pár slovách. Na druhej strane, niekto dokáže zachytiť aj drobný náznak klamstva, kým iný si to nevšimne.
Klamár hovorí hlasnejšie
Aj keď odhaliť klamára nie je ľahké, podľa portálu Digest to dokážete, ak si budete všímať tri odchýlky v reči. Ako totiž informuje štúdia publikovaná v časopise Nature Communications, ak človek klame, alebo si nie je istý tým, čo hovorí, hovorí hlasnejšie, mení sa výška jeho hlasu, ale aj tempo, akým hovorí.
Aby vedci svoju domnienku otestovali, požiadali niekoľko francúzsky hovoriacich ľudí, aby vyslovovali slová, ktoré vo francúzštine neexistujú (pseudo slová), a aby pri tom zámerne menili vyššie spomenuté atribúty, napríklad to, ako nahlas hovoria. Vedci následne požiadali 20 rodených Francúzov, aby sa do reči pozostávajúcej z pseudo slov započúvali a pokúsili sa určiť, či je daný človek úprimný. V pokračovaní experimentu o týždeň neskôr hodnotili aj to, či si je človek istý tým, čo hovorí. Vedci sa okrem toho hodnotiteľov pravidelne pýtali, do akej miery sú si o svojom hodnotení presvedčení.
Výsledky výskumu ukázali, že pri vyslovovaní klamstva je badateľný istý vzorec. Napríklad, ľudia, ktorí klamú, vyslovujú začiatok slova hlasnejšie a ku koncu slova je ich hlas hlbší. Ak sme si istí tým, čo hovoríme a sme vo svojom prejave sebavedomí, hovoríme o niečo rýchlejšie.
Podvedome si všímame prozodický podpis
Samozrejme, je nutné uvedomiť si rozdiel medzi tým, keď niekto zámerne klame a medzi tým, keď si len jednoducho nie je istý informáciou, ktorú práve podáva. Práve preto vykonali vedci ďalší experiment, do ktorého sa zapojilo 40 ľudí rozdelených do 2 skupín. Opäť mala jedna skupina vyslovovať neexistujúce slová a tá druhá mala hodnotiť, či je človek úprimný alebo nie. V tomto prípade však hodnotiaca skupina dostala informácie „zo zákulisia“, teda o tom, čo približne človek popisuje.
V tomto prípade viacero účastníkov vyjadrilo názor, že tí, ktorí vyslovovali neexistujúce slová, sa len snažili vyvolať dojem úprimnosti, v skutočnosti však úprimní neboli. Ďalšie skúmanie zas ukázalo, že nápovedu v podobe zmeny hlasitosti či tónu využívame podvedome. Okrem toho, zistenia sa netýkajú len francúzštiny. Experiment bol totiž zopakovaný aj v angličtine, španielčine, nemčine či čínštine.
Môže za to evolúcia?
Trojicu znakov, ktoré si všímame, nazvali vedci prozodický podpis. Podľa odborníkov vzniká preto, lebo ak klameme, vynakladáme viac úsilia a kognitívnej práce. Okrem toho, ak si nie sme istí tým, čo hovoríme, prízvuk v slovách je menej výrazný. Zdá sa, že tento jav je nezávislý od kultúry. Je to niečo, čo všetci používame podvedome.
Na druhej strane, už od detstva sa učíme prozodický podpis rozoznávať a často vytušíme, ak niekto klame. Vedci sa nazdávajú, že za to zrejme do istej miery môže evolúcia. Sme jednoducho nútení naučiť sa odlišovať klamárov od úprimných ľudí.
Nahlásiť chybu v článku