Konzumácia múmií môže znieť nepredstaviteľne, no v Európe 15. storočia bol tento typ medicínskeho kanibalizmu vychvaľovaný ako liek na bolesti hlavy, žalúdočné ťažkosti a dokonca aj rakovinu. Hoci dnes riešime múmie najmä pre ich historickú hodnotu, kedysi panoval mýtus o ich liečivých účinkoch.
správy od nás budete mať ako prví.
Ako píše portál National Geographic, história praxe konzumácie častí staroegyptských múmií a neskôr balzamovaných tiel všetkých druhov sa začala v 11. storočí. Historik Karl Dannenfeldt vysvetlil, že všetko odštartovala séria nesprávnych prekladov a nedorozumení. Tento morbídny príbeh stojí na jedinom slove: „mumia„. Mumio, ako je správny slovenský výraz, bola živicová látka cenená pre svoje liečivé vlastnosti, ktorá sa nachádzala na jedinom perzskom úbočí hory, kde presakovala z čierneho asfaltu (pozn. red.: prírodného živicového bitúmenu).
Chybný preklad viedol ku kanibalizmu
Látka, pomenovaná podľa miestneho výrazu pre vosk – „mum“, sa používala na rôzne medicínske účely a v arabskom svete si získala povesť drahej, vzácnej a účinnej medicíny. Keď sa však západní Európania začali stretávať s islamským svetom a prekladať jeho texty, jediný chybný preklad viedol k rozsiahlemu zmätku ohľadom významu tohto slova, ktorý viedol k storočiam kanibalizmu.
Podľa Dannenfeldta viacerí prekladatelia z 11. a 12. storočia nesprávne označili mumio (pozn. red.: latinský prepis arabského/perzského slova bol „mumia“) za látku, ktorá vyteká zo zachovaných tiel v egyptských hrobkách. Časť tohto zmätku pramenila z podobnosti slova „mumia“ so slovom múmia (pozn. red.: v angličtine „mummy“) – a tiež zo skutočnosti, že niektoré staroegyptské múmie boli balzamované pomocou asfaltu.
Západní Európania, fascinovaní starovekými nálezmi v Egypte, sa chopili tohto konceptu a slovo „mumia“ sa začalo spájať s balzamovanými telami namiesto vzácneho asfaltu z perzskej hory. Chybný preklad a medicínske nedorozumenia sa spojili s ďalším mylným, no dlhotrvajúcim presvedčením: že ľudské telo obsahuje liečivú silu, ktorá dokáže „vyliečiť“ iných ľudí z rôznych neduhov.
Liek na bolesť hlavy aj infarkt
Ľudia po celé generácie praktizovali to, čo je dnes známe ako medicínsky kanibalizmus, v snahe o lepšie zdravie. Od viery, že krv gladiátorov dokáže vyliečiť epilepsiu, až po používanie ľudského tuku v domácich liekoch – medicínskemu kanibalizmu sa v stredovekej západnej Európe darilo. Dokonca aj kráľ Karol II. vraj popíjal tinktúru zvanú „kráľovské kvapky“, ktorá obsahovala ľudské lebky. Nie tak div, že keď lekári počuli o mumiu, uverili, že narazili na nový zdroj liečivých produktov vyrobených z častí ľudského tela.
Mumio sa predpisovalo na všetko od bolestí hlavy až po infarkty, čo prirodzene viedlo k tomu, že sa po múmiách strhol doslova hon. Ľudia zrazu plienili egyptské hrobky nielen pre šperky a keramiku, ale aj pre telá v nich ukryté. Šikovní obchodníci začali múmie zbierať a predávať. Dopyt však rýchlo prevýšil ponuku, a tak sa začalo obchodovať aj s falošnými múmiami, ktoré si neetickí obchodníci vytvárali z čerstvých mŕtvol za pomoci vykrádania hrobov.
Posadnutosť múmiami trvala celé stáročia
Napriek zákazu vývozu starožitností Európania naďalej vyhľadávali múmie po celé stáročia, aby uspokojili svoju zvedavosť a zároveň získali zložky do liečiv.
Ako píše portál Smithsonian magazine, s vedeckým pokrokom však kanibalistické lieky postupne vymizli. Táto prax začala upadať v 18. storočí, teda približne v čase, keď Európania začali pravidelne používať príbory pri jedle a mydlo pri kúpaní. Zmienka o mumiu sa v medicíne naposledy objavila v Nemecku začiatkom 20. storočia, hoci pre zvyšok Európy došlo ku koncu jeho využívania do konca 19. storočia.
Ani potom však odbaľovanie a krádeže múmií neskončili. Počas veľkej časti 18. a 19. storočia boli Európania fascinovaní Egyptom, posmrtným životom a všetkým, čo súviselo s múmiami. Takzvaná „egyptománia“ dosiahla svoj vrchol v 19. storočí a vtedy dopyt po múmiách dosiahol historické maximum, avšak nie preto, že by ich ľudia chceli jesť, upozorňuje portál Ripley’s.
Prestali ich jesť, no dopyt bol ešte väčší
Začali sa konať večierky s rozbaľovaním múmií. Viktoriánski ľudia sa zišli, dali si jedlo a drinky a potom sa pustili do rozbaľovania múmie, akoby to bol darček na narodeninovej oslave. Anglický chirurg a vedec Thomas Pettigrew napísal jedny z najpodrobnejších kníh tej doby o múmiách a starovekej medicíne. História si ho však navždy bude pamätať predovšetkým ako muža, ktorý spopularizoval večierky s rozbaľovaním múmií.
Pettigrewovo prvé rozbaľovanie sa uskutočnilo pred skupinou lekárov v roku 1821, no v 30. rokoch 19. storočia už múmie rozbaľoval pred divákmi, ktorých viac než vedecká hodnota zaujímala šokujúca senzácia. Časom tieto akcie zmenšil a presunul do súkromia. Netrvalo dlho a ďalší zámožní členovia viktoriánskej spoločnosti ho začali napodobňovať.
Samotné rozbaľovanie sa často začínalo úvodom alebo prednáškou, po ktorej nasledovalo odvíjanie mnohých vrstiev obväzov a odstraňovanie predmetov a amuletov nájdených počas procesu, až kým sa neodhalilo samotné telo. V závislosti od toho, kto rozbaľovanie viedol, nasledovala obhliadka alebo diskusia o všetkom možnom – od stavu pokožky až po to, či sa na tele ešte zachovali vlasy.
Zachránil ich až röntgen
Časom večierky s rozbaľovaním múmií vyšli z módy. Bolo to najmä preto, že vedci začali prejavovať o múmie serióznejší záujem, ale aj vďaka tomu, že si čoraz viac ľudí začalo uvedomovať, že ide o skutočné ľudské pozostatky, s ktorými by sa malo zaobchádzať s väčšou úctou. Napriek tomu vedci pokračovali v rozbaľovaní múmií ešte mnoho rokov, pričom svoje nálezy zbierali a dokumentovali.
Rozbaľovanie múmií v skutočnosti neprestalo, až kým sa neobjavil röntgen, ktorý historikom a vedcom umožnil nahliadnuť dovnútra bez toho, aby museli porušiť obväzy.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku