Film Duchoň spravil so Slovákmi niečo šialené: Rozžiaril starších divákov, speváka neponižuje, koniec je brutálny (Recenzia)

Ako sme vás už informovali, príbeh Karola Duchoňa na striebornom plátne začína počas nakrúcania silvestrovského programu v televízii v roku 1984 a mužovi, ktorému ešte nedávno ležal pri nohách svet, prebehne počas jednej noci pred očami doslova celý život. Uvidíme, ako chlapec z vidieckej kapely dostal príležitosť hrať v kluboch na Západe a aj to, ako sa po návrate vďaka jedinej pesničke stal zo dňa na deň skutočnou dobovou pop ikonou.

Písali preňho najrenomovanejší hudobní skladatelia a textári na Slovensku, získaval ceny na najvýznamnejších súťažiach a prichádzali mnohé zahraničné turné. Obrovský úspech však začína prebúdzať aj jeho vnútorných démonov. A to všetko budeme môcť pozorovať v sprievode jeho najväčších hitov.

My sme sa vybrali už na Duchoň Roadshow – zúčastnili sme sa exkluzívnej predpremiéry. Film sme medzi prvými videli 18. júla na Zemplínskej šírave a už vieme povedať, či sa to oplatí aj vám.

Dorazili sme medzi prvými, súčasťou roadshow je aj koncert

Duchoň Roadshow je rozdelená na tri časti – začína sa koncertom, pokračuje krátkym rozhovorom s členmi štábu a vrcholí samotným premietaním.

Počas koncertnej časti sa herec Vladislav Plevčík, ktorý stvárnil samotného Duchoňa, poriadne rozohnil – pobehoval medzi divákmi amfiteátra, a keď sa snažil vyskočiť späť na pódium, nešťastne sa šmykol a tvrdo si narazil nohu. S profesionálnym prístupom však pieseň dospieval až do konca. Sedeli sme v prvých radoch a bolo vidieť, že bolesť doslova prepisovala jeho výraz.

Počas rozhovoru pred premietaním moderátorka spomenula aj náročné maskérske procedúry – Plevčík sa zasmial, že pri piatich hodinách v maskérni si neraz príjemne pospal. Priebeh šou bol po všetkých stránkach profesionálny – zvuk, príprava aj samotný koncert plynuli bez zbytočných rušivých elementov (hercov pád bol jedinou výnimkou).

Po asi 35-minútovom koncerte nasledovala krátka pauza, rozhovory a po zotmení prišlo na rad samotné premietanie.

Umelecká prehliadka života, ktorá pripomínala magazín

Slovenská kinematografia rad-radom otvára dvere postupom, ktoré sú známe zo svetových produkcií. Výnimkou nie je ani nový Duchoň, ktorý nás očaril, pobavil aj uchvátil.

Režisér sa pohral s každým detailom – príjemne vás prekvapia viaceré vizuálne prvky. Hoci sú málokedy originálne, sú mimoriadne vítané. Scenára sa zmocnilo duo v podobe Jiřího Havelku a Róberta Mankoveckého, o kameru sa postaral Martin Žiaran. A práve kamera píše históriu spolu s príbehom a patrí k veľmi silným stránkam filmu.

Oceňujeme to aj preto, že slovenské filmy v posledných dekádach akosi zleniveli a boli zamerané najmä na priamočiarosť a že Peter Bebjak a jemu podobní režiséri túto trochu nešťastnú generáciu „filmov bez filmu“ hádam konečne ukončia. Kde Jakub Kroner už začal experimentovať s farbami, Bebjak stavia na kinematografické momenty, kedy farby, uhly a kompozícia rozprávajú ďaleko silnejším hlasom ako dialógy.

Mimoriadne oceňujeme herecké výkony, najmä mladého Plevčíka – jeho stvárnenie Duchoňa treba vidieť na vlastné oči a my si dokonca dovolíme šepnúť o „životnej úlohe“. Bol výnimočný, autentický a prirodzene teatrálny, pričom nikdy nezatienil samotnú postavu. Svoju úlohu zvládla aj Anna Jakab Rakovská – ako nešťastná manželka síce nedostala veľa priestoru na experimenty, ale vo filme pôsobila herecky sebavedomo. Mimoriadne vynikla Alena Pajtinková, ktorej stvárnenie Evy Mázikovej bolo presvedčivo zapálené, výrečné a dominantné.

O to viac nás zaskočilo stvárnenie mladého Gotta – postava pôsobila takmer karikatúrne a za nás bola spracovaná trocha nešikovne.

Najväčšia slabina filmu je však podľa nás jeho príbehovosť. Snímka má byť zameraním vyslovene komerčná – dokonca to načrtol samotný Bebjak počas rozhovoru (povedal, že film sa rozhodol natáčať, pretože Duchoňova sláva sa po dekádach vrátila a spevák znovu zaujíma verejnosť), ale umelecké cítenie miestami úplne zatienilo samotný storytelling.

Namiesto progresívnej dejovej línie tak snímka miestami pôsobí skôr ako listovanie fotoalbumom či chronologický zoznam Duchoňových koncertov, a teda, skutočne trochu preniká do kategórie „filmu pre pamätníkov“, namiesto suverénneho originálu.

Väčšie výhrady máme k nejasnej časovej osi a k niektorým nepodstatným zápletkám, ktoré sa bezdôvodne opakujú – napríklad epizóda s dlhmi, ktorá sa síce stupňuje, no nakoniec vyšumí bez pointy. Snaha o retrospektívnu výstavbu príbehu, kde začíname od konca, je mimoriadne vítaná, no nebola zvládnutá úplne suverénne. Tento nedostatok je podľa nás dôvodom, prečo je hodnotenie filmu na ČSFD „iba“ 70 percent.

Veľkým pozitívom za nás je, že film vzdáva spevákovi poctu bez lacnej idealizácie. Alkoholizmus, ktorý ničil Duchoňov osobný život, zostáva po celý čas v popredí, no bez odpudzujúcich scén či zbytočného ponižovania. Režisér ukázal túto tragédiu cez stratu ľudských hodnôt, a hlavne skrz ľahostajnosť k rodine a k spoločenskému životu okolo speváka v časoch režimu. A úplne najlepšia je podľa nás posledná scéna – má až svetový rozmer a uzatvára život legendy symbolickým, muzikálovým, ale veľmi úderným záverom.

Otvoriť galériu (11)

A čo sa týka celej akcie, najsilnejší zážitok prišiel od samotného publika. Sedeli sme vedľa staršej dámy v ružovom, ktorá po celý čas žiarila od radosti – tlieskala do rytmu, podupkávala nohami a očividne prežívala spomienky na mladosť. Počas koncertných scén sme sa neraz pristihli, že viac sledujeme tváre starších divákov než samotných hercov. Bebjak s tímom dokázali vrátiť mnohých ľudí o desaťročia späť – a to je možno aj najväčší úspech tohto filmu.

Séria exkluzívnych predpremiér hudobného filmu Duchoň bude pokračovať až do 27. júla. Distribučná spoločnosť Continental film prinesie snímku do kín 31. júla.

Pozri aj:

Nový film o Karolovi Duchoňovi neprestáva prekvapovať: Táto herečka stvárni Evu Mázikovú, niektorí ho uvidia…