Šialený plán Stalinovej železnice, ktorá nevedie nikam, pripravil o život desaťtisíce ľudí

História Ruska je často desivá. Dávnejšie sme vám už ukázali článok o tom, čo sa stalo v roku 1933 na desivom ostrove kanibalov Ruska. Dnes sa pozrieme o pár rokov ďalej, na obdobie po druhej svetovej vojne a na šialený plán, ako dobiť Arktídu, ktorá stála Rusov desaťtisíce ľudských životov. Železničná trať Salechard-Igarka je kvôli svojej histórii nazývaná aj Mŕtva trať. Ide o doposiaľ nedostavanú železničnú trať, ktorá mala spájať dve ruské mestá na nehostinnom Sibíri. Celková trasa mala byť dlhá celkom 1300 kilometrov.

Stavba tejto železničnej trate započala v roku 1947. Celý plán vymyslel ruský diktátor Josef Stalin, ktorý chcel týmto spôsobom prepojiť Sibír a vybudovať si cestu na nedobytnú Arktídu. Napriek tomu, že mu jeho poradcovia a odborníci radili, že je tento plán úplne šialený, sa Stalin rozhodol projekt realizovať. Cena bola nakoniec privysoká… Aký je však dôvod, prečo sa takto rozhodol? Sibírske mestá a priemyselné podniky už v tom čase mali vybudované dopravné spojenia s celým Ruskom. Podľa odborníkov bol za touto výstavbou skrytý nejaký Stalinov tajný plán, ako sa dostať do Arktídy, ktorú nikdy človek neovládal.

Čo myslíte, kto by šiel dobrovoľne stavať nezmyselnú železnicu na extrémne chladný Sibír? No, zrejme nikto… Stalin si pracovníkov zohnal po svojom. Na výstavbe sa podľa záznamov zúčastnilo asi 100 000 ľudí. Tí všetci pochádzali z ruských pracovných táborov smrti, nazývaných Gulagy. Isto viete, o aké tábory išlo. Ľudia, ktorí sem boli odvedení, boli často nevinní. Išlo o takzvaných „politických väzňov“ a „neprispôsobivých občanov“, ktorí jednoducho nesúhlasili s diktátorským režimom, ktorý v Rusku po vojne fungoval. A práve tisíce týchto nevinných ľudí našlo pri nezmyselnej stavbe železnice krutú smrť v hrozných podmienkach.

Stavba začala v roku 1947 napriek tomu, že plány železnice stále neboli dokončené. Trať mala dvakrát preťať rieku Janisej, bolo potrebné vystavať mosty a celú trať prispôsobiť extrémnym podmienkam Sibíru. Ako však povedal Stalin, stavba musí začať čo najskôr a veci sa vyriešia za pochodu. Napriek tomu, že väzni, ktorí pracovali na železnici, boli oblečením lepšie vybavení ako väzni v Gulagoch, ich podmienky boli i tak hrozné. Trpeli podvýživou a vyčerpaním. Choroby, násilie a smrť boli na každodennom poriadku. O život prišlo pri výstavbe denne niekoľko desiatok ľudí…

Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa do vedenia Ruska dostali noví ľudia. Tí ihneď uznali, že projekt, pri ktorom každý deň umierali desiatky ľudí, je šialený a výstavba bola takmer okamžite zastavená.

Pozri aj: Posvätná hora Kailas: Najzáhadnejšia hora sveta, ktorú ešte nikto nepokoril no je opradená mnohými legendami

interez.sk (Lukáš M.), allday.com