Nie každý si môže dovoliť kúpiť vlastnú nehnuteľnosť, tisícky ľudí sa musia uspokojiť aj s bývaním v podnájme. Vedeli ste však, že len kúsok za slovenskými hranicami sú podnájmy lacnejšie ako v mnohých európskych mestách?
Bez zálohy a na dobu neurčitú
Ako píše The Guardian, prvé bývanie, do ktorého sa Max Schranz nasťahoval po odchode od rodičov, je také, o akom sníva mnoho mladých ľudí. Má len 26 rokov a býva vo svetlom byte na piatom poschodí s vysokými stropmi a s výhľadom na európske hlavné mesto, 10 minút od hlavnej stanice a v pešej vzdialenosti od kín, divadiel a barov.
Na uskutočnenie tohto sna nebola potrebná žiadna výhra v lotérii ani rodičovský fond: Schranz, ktorý je študentom magisterského štúdia, platí za svoj dvojizbový byt s rozlohou 54 metrov štvorcových 596 eur mesačne, čo je zlomok bežného nájomného za podobne veľké a podobne situované byty v iných veľkých európskych mestách.
Navyše nemusel zložiť zálohu a jeho nájomná zmluva je na dobu neurčitú. Teoreticky ho môže odovzdať svojim deťom alebo súrodencom, keď sa nakoniec rozhodne presťahovať. „Som si vedomý, že je to celkom bezstresová existencia,“ hovorí Schranz. „Moji priatelia v iných európskych mestách mi trochu závidia.“
Sociálne byty nie sú len pre chudobných
Zatiaľ čo iné mestá bojujú s obrovským rastom cien nájomného, rakúske hlavné mesto sa tomuto trendu vymyká. Podľa nedávnej štúdie spoločnosti Deloitte platia nájomníci vo Viedni, ktorá si minulý rok udržala korunu najlepšieho mesta na život podľa výročného indexu časopisu Economist, v priemere približne tretinu nájomného, ktoré platia ľudia v Londýne, Paríži alebo Dubline.
Dôvod, prečo sú nájomné byty cenovo dostupné, je jednoduchý: sú vo vlastníctve mesta. Mnohé z týchto bytov vznikli pred sto rokmi, v rámci ambiciózneho stavebného programu po skončení prvej svetovej vojny, keď Viedeň zaplavili ľudia vyhnaní z domovov po rozpade habsburskej ríše. Jedným z kľúčových pojmov pre pochopenie prístupu Viedne k bývaniu je sociálna udržateľnosť. Aby sa predišlo sociálnym konfliktom, mesto sa aktívne usiluje o miešanie ľudí z rôznych prostredí a s rôznymi príjmami na tých istých sídliskách. Sociálne bývanie nie je len pre chudobných.
Človek ako Schranz by v mnohých mestách nemal šancu uchádzať sa o sociálny byt, no vo Viedni je to bežné. Samozrejme, mesto má nastavený horný ročný zárobkový limit, ktorý človek žiadajúci o sociálny byt nesmie prekročiť a nedostane ho každý, kto oň požiada. Ak by však študent po ukončení školy začal zarábať viac, z bytu ho nevyhodia. Človek nikdy nevie, kedy sa jeho situácia opäť zmení.
Nahlásiť chybu v článku