Stratiť niečo také, ako je jadrová bomba, nám pripadá ako utópia. A predsa sa takéto incidenty v histórii udiali. Jedným z najznámejších je strata termonukleárnej bomby s označením Mark 15 pri pobreží ostrova Tybee v americkej Georgii. Bomba sa pravdepodobne dodnes nachádza niekde pod hladinou oceánu, dobre ukrytá v piesku.
Zrážka lietadiel
5. februára 1958 lietal v tejto oblasti strategický bombardér B-47, ako uvádza Business Insider. Na svojej palube niesol termonukleárnu bombu Mark 15 (označovaná aj Mk-15). Tá mala, v závislosti od modelu, silu od 1,69 až do 3,8 megatony TNT. Pre porovnanie, je to v hrubom odhade 15 až 30-násobne viac ako bomba zhodená na Hirošimu či Nagasaki.
V čase studenej vojny bežne bombardéry lietali s jadrovými zbraňami na palube, aby si piloti zvykli na tento nezvyčajný náklad, a tiež, aby v prípade nutnosti mohli okamžite reagovať.
Podľa správy o nehode z roku 2001, k incidentu došlo po zrážke prúdového lietadla F-86 s bombardérom B-47. Poručík Clarence Stewart, pilotujúci stíhačku, videl, že sa v lokalite nachádza B-47, avšak videl iba jeden bombardér, no v skutočnosti tam boli dva. Narazil tak do B-47, pilotovaného majorom Howardom Richardsonom. Všetci haváriu prežili.
Stewart sa musel katapultovať a Richardson na B-47 sa chystal na núdzové pristátie. Avšak kvôli bombe na palube a jej váhe nemohol pristáť na rozostavanej pristávacej dráhe, a tak zamieril k oceánu a tam svoj „náklad“ zhodil. Samozrejme, jadrová bomba nebola aktivovaná. Richardson potom núdzovo pristál.
Pátranie po bombe
Následne oblasť viac ako dva mesiace prehľadávali potápači letectva a námorníctva. Nikdy však bombu nenašli a 16. apríla 1958 armáda uviedla, že bomba je „nenávratne stratená“, a tiež, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo výbuchu ani rádioaktivity.
Aby mohla termonukleárna bomba explodovať, potrebuje mať v sebe „rozbušku“, ktorú predstavuje štiepna, štandardne plutóniová bomba. Táto časť ale mala byť oddelená od bomby, čo znamená, že bomba zhodená z bombardéra by nedokázala vybuchnúť.
Aj keď americká vláda a armáda tvrdili, že bomba neobsahovala jadro, list z roku 1966, ktorý bol odtajnený v roku 1994, celú situáciu skomplikoval. V ňom sa nachádzalo odvolávanie na asistenta ministra obrany, v ktorom sa uvádzalo, že išlo o kompletnú jadrovú zbraň, teda mala obsahovať aj plutóniové jadro.
Súčasná situácia
Z času na čas niekto nameria v blízkosti ostrova zvýšenú rádioaktivitu a americká armáda to ide preveriť. Vždy je ale záver rovnaký — ide o prirodzenú rádioaktivitu v oblasti a tá nesúvisí s bombou.
Aj v dnešnej dobe sa po stratenej bombe pátra, aj keď nie na úrovni armády. Americký dôstojník letectva Stephen Schwartz a autor knihy Atómový audit, ktorá mapuje americké jadrové zbrane a ich použitie, uvádza, že ide o dedičstvo studenej vojny.
Momentálne ani nie je jasné, či je vôbec dôležité po bombe pátrať. V správe z roku 2001 sú odhadované náklady na jej vytiahnutie na úrovni 5 miliónov dolárov, pričom existuje malá šanca, že by mohla spontánne vybuchnúť. Najväčšie riziko tak predstavuje kontaminácia okolia ťažkými kovmi pri korodovaní, čo je podľa správy prijateľné.
Bombu po 65 rokoch už asi človek len tak ľahko nenájde. Je pravdepodobne pod hladinou oceánu, hlboko zaborená v piesku a bahne. Najväčšiu šancu na jej objavenie môžu predstavovať prírodné javy, ako sú rôzne hurikány a tajfúny, ktoré by mohli bombu z dna vyslobodiť a premiestniť ju na povrch.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku