Studená vojna znamenala preteky medzi svetovými mocnosťami na všetkých frontoch, samozrejme, najmä vo vojenskej oblasti. Počas tejto doby sa odohrávali mnohé jadrové testy, no vo veľkom sa uvažovalo aj o mierovom využití tejto sily. Tá sa okrem Zeme uplatňovala aj vo vzduchu na pohon rôznych satelitných družíc. No ako to vo vesmírnych programoch chodí, nie vždy všetko vyjde tak, ako je naplánované.
Prvé satelity s jadrovým pohonom
V roku 1961 uviedlo USA satelit Transit-4A, ktorý slúžil americkému námorníctvu a bol to v podstate predchodca GPS. Tento satelit bol však niečim iný, pretože na pohon využíval jadrovú energiu z reaktora, ktorý sa v ňom ukrýval. Po jeho úspešnej prevádzke nasledovali ďalšie satelity, ktoré slúžili najmä pre meteorológiu a pozorovanie Zeme.
Ani Sovietsky zväz nechcel zaostávať a v roku 1965 takisto začal s vypúšťaním satelitov s jadrovým pohonom. Ich cieľ bol zväčša prieskumný a boli určené na monitorovanie plavidiel či ponoriek amerického námorníctva.
Reaktor BES-5
Na väčšine týchto satelitov sa nachádzali malé jadrové reaktory, ktoré kvôli svojim menším rozmerom obsahovali jadrové palivo obohatené na vyššiu úroveň ako tie klasické. Jedným z takých klasických reaktorov bol typ BES-5, ktorý podľa portálu Amusing Planet, sa nachádzal aj na satelite Kosmos 954. Tento reaktor patril medzi rýchle reaktory a ako palivo používal urán-235 obohatený až na 95 %. Na chladenie používal zmes tekutého sodíka a draslíka a celý reaktor vážil iba 385 kilogramov, pričom samotné uránové palivo vážilo od 31 do 44 kilogramov.
Satelit Kosmos 954
Tento satelit bol súčasťou Sovietskeho programu RORSAT, série satelitov určených na pozorovanie námornej dopravy vrátane lodí či jadrových ponoriek. Bol vypustený 18. septembra 1977 z kozmodrómu Bajkonur a Zem obiehal približne každých 90 minút.
Už po pár týždňoch od vypustenia s ním však nastávali problémy. Jeho obežná dráha sa stala nevyspytateľnou a nebolo možné ho dobre zo Zeme ovládať. Keď začali zlyhávať aj posledné prístroje, každý si začal uvedomovať, že tento satelit sa čoskoro nekontrolovateľne zrúti na Zem.
Satelity tohto typu mali systém, ktorý dokázal jadrový reaktor oddeliť a poslať ho do vesmíru, čím sa eliminovala kontaminácia Zeme. Tento systém však tiež zlyhal. Sovietsky zväz si uvedomoval riziká, ktoré z tohto vyplývajú. Upozornil teda všetky krajiny, vrátane USA, o tom, čo sa deje a že satelit aj s jadrovým reaktorom sa zrúti na Zem.
Pád satelitu
24. januára 1978 prišlo k nevyhnutnému. Satelit Kosmos 954 vstúpil skoro ráno do zemskej atmosféry a rozpadol sa. Trosky zo satelitu padali po severnej Kanade po dĺžke až 600 kilometrov, ako ukázalo následné vyšetrovanie akcie s názvom operácia Morning Light. Kanadsko-americký výskumný tím preskúmal plochu o rozlohe 124-tisíc kilometrov štvorcových, kde hľadal časti satelitu. Ako uvádza hnonline rôzne kúsky, ktoré prežili opätovný vstup, boli rozptýlené po 24 140 kilometroch cez severnú Kanadu.
Mnohé časti satelitu ako aj reaktora zhoreli v atmosfére, a tak bolo šťastie, že na Zem nedopadol celý rádioaktívny materiál. Z pôvodných takmer 5 ton, toľko približne vážil celý satelit, sa našlo spolu asi 65 kilogramov fragmentov. Našlo sa aj 12 veľkých častí satelitu, z toho 10 bolo rádioaktívnych. Jeden z fragmentov mal úroveň žiarenia 500 röntgenov za hodinu, čo je dávka, ktorá postačí na zabitie človeka v priebehu pár hodín.
Jadro reaktora sa nikdy nenašlo a dospelo sa k záveru, že sa takmer úplne rozpadlo. Vyšetrovanie odhadlo, že najmenej štvrtina paliva padla na Zem vo forme jemných častíc s priemerom menším ako 1 milimeter. Ostávajúce časti paliva sa odparili do jemnej hmly v atmosfére a pomaly začali padať na Zem.
Vyčíslenie škody
Pátracia akcia, dekontaminácia, nasadenie techniky a zapojene veľkého množstva ľudí, to všetko stálo nemalé peniaze. Kanada celú operáciu vyčíslila na 14 miliónov kanadských dolárov a USA vynaložili na operáciu 2,5 milióna amerických dolárov. Kanada potom následne vyfakturovala Sovietskemu zväzu úkony v hodnote 6 miliónov dolárov.
Sovietskemu zväzu sa ale platiť nechcelo a začal sa medzinárodný súdny spor, po ktorom uhradili Kanade približne polovicu z požadovanej sumy. Vznikol tiež precedens a odvtedy je každá krajina zodpovedná za škody, ktoré spôsobí dopadom vypusteného telesa do vesmíru.
Mnohí by si mysleli, že Sovietsky zväz sa po tomto vážnom incidente vzdá pokusov poháňať satelity jadrovými reaktormi. Nestalo sa tak a, žiaľ, podobný scenár sa opakoval aj so satelitom Kosmos 1402. Ten spadol v roku 1983 do Indického oceánu a reaktor, ktorý sa síce podarilo oddeliť od satelitu, ale nepodarilo sa ho vymrštiť smerom do vesmíru, dopadol o niekoľko dní roztrieštený nad južným Atlantickým oceánom.
Jadrová energia má aj dnes v dobývaní vesmíru svoje miesto a mnohé systémy by bez nej jednoducho nemohli fungovať. Kým všetko ide podľa plánu, je to v poriadku, no aj incidenty so satelitmi Kosmos ukazujú, že stačí jedno zaváhanie a dôsledky môžu byť až katastrofické.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku