Ľudia na letisku vzdialenom 6 kilometrov od mesta jasne počuli, ako v meste štekajú psy. Aj rozhovory počuli tak jasne a zreteľne, akoby od nich boli ľudia vzdialení len niekoľko metrov a nie kilometrov. Ako je to možné?
Extrémny chlad zmenil vlastnosti zvukových vĺn
Ako informuje IFL Science, vo februári v roku 1947 kanadský Yukon zažíval mimoriadne chladné obdobie, teplota 3. februára klesla až na -64 °C. O zaznamenávanie teploty sa vtedy staral Gordon Toole, no jeho teplomer bol schopný zaznamenať len teplotu do -62,2 °C, čiarky na ňom tak musel doplniť. Bola taká zima, že dokonca ani perá nepísali a čiarku na teplomer musel vyškriabať.
Dych ľudí sa okamžite menil na biely prášok, obláčiky sa vo vzduchu vznášali aj niekoľko minút. Keď človek išiel po ulici, ostávala za ním vo výške hlavy jasná stopa z obláčikov vydýchnutej mrznúcej pary. Už krátky pobyt na studenom vzduchu mohol zapríčiniť omrzliny a podchladenie. Obyvatelia si ale všimli istý zvláštny jav, v extrémnej zime sa zvuk zrazu začal správať inak.
Počuli rozhovor zo vzdialenosti 6 kilometrov
Toole sa vtedy nachádzal na letisku a dovidel len na vzdialenosť niekoľkých metrov, krajinu zahalil ľadový opar. Mesto bolo od letiska vzdialené približne 5 až 6 kilometrov, no Toole jasne počul, ako v ňom štekajú psy. Keď vo vzdialenosti 1,6 kilometra praskol ľad, znelo to ako rana z dela.
Zvuk sa správa inak pri rôznych teplotách. Okrem toho, že sa pri nižších teplotách pohybujú zvukové vlny pomalšie, pri zemi docestujú ďalej ako pri vyšších teplotách. Ak je vzduch tesne nad zemou studený a nad ním je vrstva teplého vzduchu, vzdialenosť, ktorú dokáže zvuk prekonať, je priam ohromujúca.
Klimatológ David Phillips sa pre National Post vyjadril, že vďaka tomuto mohli ľudia na letisku skutočne počuť ľudí rozprávajúcich sa vo vzdialenosti 5 či 6 kilometrov. Aj keď teda bola viditeľnosť znížená, nehrozilo, že by sa niekto stratil. Stačilo šeptom požiadať o pomoc.
Nahlásiť chybu v článku