Marcelito skúma opustené budovy: Najdesivejšia bola vila, kde syn zabil a rozrezal vlastnú mamu, v bitúnku na nás strieľali

Mnoho z nich kedysi navštevovalo veľa ľudí, a kým niektoré neprekročili lokálny význam, iné poznali Slováci naprieč celou krajinou. Spoločnú však majú jednu vec, ich najväčšia sláva a roky, kedy boli naplno využívané, sú už nenávratne preč. Reč je o opustených budovách, ktorých máme v Európe, ale aj na Slovensku, nespočetne. Ich prieskum je často zaujímavým pripomenutím histórie, no tiež adrenalínovým zážitkom.

Navštevovanie takýchto objektov je známe pod názvom urbex. Medzi najznámejších domácich urbexerov patrí Marcelito Rečinský, ktorý, ako sám povedal, navštívil už vyše 350 opustených lokalít. Jeho záľuba v súčasnosti trvá dlhých 7 rokov a domáci priaznivci urbexovej tvorby ho môžu poznať aj ako autora hudieb do týchto tematických videí.

My sme sa s ním porozprávali o najzaujímavejších zážitkoch, strašidelných skúsenostiach, ale tiež o rizikách, ktoré pri skúmaní opustených budov a areálov hrozia.

Je slovenská urbex komunita široká? Na akej úrovni sme v porovnaní s inými krajinami?

Myslím si, že urbex sa na Slovensku v poslednom čase veľmi rozrástol. Veľakrát sa radím a spolupracujem aj s urbexermi z iných krajín predtým, než tam idem niečo točiť. Vnímam to tak, že za posledné 2-3 roky pribudlo na Slovensku veľa prieskumníkov.

Akými pravidlami sa pri vstupe do budov/areálov riadite?

Vstupujem len tam, kde sú otvorené dvere. Z opustených miest si neodnášam nič okrem mojich záznamov vo forme videí a fotiek. Taktiež nič nerozbíjam, nikde sa neskúšam dobýjať nasilu. Keď sa niekde ísť nedá, tak tam skrátka nejdem a v takom prípade väčšinou hľadám oficiálnu cestu. Cez kataster si vyhľadám majiteľa objektu a snažím sa ho skontaktovať so žiadosťou o oficiálnu prehliadku.

Môže byť urbex nebezpečný?

Určite áno, opustené budovy sú mnohokrát veľmi poškodené, nie sú vykurované, prší na ne, sneží, zateká do nich. Niekedy stačí jeden zlý krok a človek môže nepríjemne spadnúť, respektíve si aj niečo zlomiť. Niekedy, aj keď sa to nestáva úplne často, stretávam v opustených priestoroch bezdomovcov či narkomanov. Aj títo ľudia môžu byť nebezpeční.

Čo sa týka mňa, môj najnebezpečnejší zážitok bol, keď po nás v jednom nemenovanom bitúnku začali strieľať brokovnicou poľovníci, mysliac si, že sme divá zver.

Ocitli ste sa hoci aj na policajnej stanici?

V CPZ som bol jedine počas návštevy opustenej policajnej stanice (smiech). V Istrocheme nás ale chytili strážnici, ktorí boli na pravidelnej obhliadke areálu. Videli v okne svietiť svetlo, pretože som natáčal v dosť tmavej miestnosti a musel som si posvietiť. Následne nás čakali pri “vchode”. Keď sme vyšli von, privolali aj políciu. Všetko sa ale skončilo happy endom, vysvetlil som im, že som neprišiel kradnúť ani rozbíjať.

S policajtmi sme si dobre pokecali, dokonca ma poznali z videí. Nikdy nezabudnem na to, keď mi policajt vrátil občiansky preukaz so slovami: „tešíme sa na video“. Skončilo to dobre, iba dohovorom, alebo teda skôr rozhovorom.

Čo sa týka zaujímavých urbex spotov, ako je na tom Slovensko v porovnaní s našimi blízkymi susedmi? Je u nás čo vidieť? Aká je miera vandalizmu oproti iným krajinám?

Slovensko je na tom dosť biedne, 80 percent miest je zničených vandalmi. Také Rakúsko je známe tým, že je tam dosť zachovalých miest, no napríklad zachovalé miesta som navštívil aj v Maďarsku alebo Česku. Raz za čas sa objaví niečo zachovalé aj u nás na Slovensku, no také miesta nerád zverejňujem.

Vo väčšine prípadov počkám, nech sa niečo s miestom udeje, niekedy je to rok či dva, ako napríklad v prípade známeho Istropolisu. Tam som čakal dva roky, kým sa zbúral a až potom som zverejnil video z toho miesta.