Čo robiť, keď blízky umiera, a ako sa zachovať v prvých hodinách po jeho smrti? Sprievodkyňa na konci života Jana Gorst v rozhovore vysvetľuje, v čom spočíva jej práca, čo ľudia pri umieraní najviac ľutujú a prečo by sme pri strate blízkeho nemali zostať sami.
správy od nás budete mať ako prví.
Umieranie je náročné nielen pre samotného človeka, ale aj pre jeho blízkych, ktorí často nevedia, čo očakávať a ako sa zachovať. Hoci je smrť na Slovensku stále tabu, otvorené rozhovory nám môžu pomôcť lepšie zvládnuť stratu blízkeho. V posledných chvíľach môžu rodinám pomôcť aj sprievodcovia na konci života.
Kiežby sa menej báli a viac žili.
Kto je dula na konci života a ako pomáha umierajúcim?
Za sprievodkyňu na konci života sa považuje aj Jana Gorst, zakladateľka webu Dobrá smrť. Práci v zdravotníctve sa venuje viac ako 20 rokov a skúsenosti z hospicu ju naučili vnímať pacientov nielen cez ich zdravotný stav, ale aj cez ich životné príbehy a potreby. Hoci svoju cestu začala v Anglicku, neskôr sa vrátila na Slovensko, kde dnes pôsobí ako dula na konci života. V rozhovore nám priblížila, v čom spočíva jej práca, ako môžeme pomôcť umierajúcemu človeku a čo ľudia na konci života najčastejšie ľutujú.
Predstavujete sa ako zdravotná sestra, dula duše a sprievodkyňa umierajúcich. Ako by ste svoju prácu opísali niekomu, kto sa s ňou nestretol? Ako sa líši sprevádzanie dulou od starostlivosti sestry alebo hospicu?
Dula na konci života sa venuje umierajúcemu a jeho blízkym. Naviguje ich v náročnom teréne neprejavených emócií, neprijatia negatívnej prognózy, obáv z neznáma. Pomáha pri pomenovaní posledných prianí, snaží sa posilniť kompetencie rodiny a blízkych zomierajúceho.
Asi najväčší rozdiel vnímam v tom, že zdravotníci sú zameraní na splnenie určitých úloh, je pre nich veľmi ťažké nerobiť nič. Zdravotník má pred sebou problém, ktorý treba vyriešiť zvyčajne v čo najkratšom čase. Úloha duly je pre fyzický zrak často neviditeľná. Dula nie je zameraná na výkon, ale na bytie, zostávanie v prítomnosti. Uvediem len jeden príklad: Zdravotník podá liek proti bolesti. Dula môže pracovať so zomierajúcim cez vedenú vizualizáciu (vytvorenú na základe osobného zdieľania zomierajúceho), aby sa mohol viac uvoľniť.
Smrť priateľky ju prinútila prehodnotiť priority
Ako ste sa k tejto práci dostali?
V čase, keď som žila na severe Anglicka a pracovala ako zdravotná sestra v hospici, som absolvovala pod vedením Alexandry Derwen výcvik Duly na konci života. Vnímala som, že tento výcvik veľmi obohatil moju prácu zdravotnej sestry, zviditeľnil však pre mňa aj určité obmedzenia úlohy zdravotnej sestry, ktoré som dovtedy nevnímala.
Začala som sa viac zaujímať o príbeh človeka, o ktorého som sa starala, nielen o jeho zdravotný stav. Lepšie komunikačné schopnosti, zníženie emocionálneho napätia, empatia a porozumenie pacientovi a jeho príbuzným mali za následok znižovanie dávok liekov proti bolesti, zmierenie, prijatie danej situácie, zlepšenie vzťahov zomierajúceho a jeho blízkych a tak ďalej.
Stretli ste sa pri sprevádzaní umierajúcich s niečím, čo vás prinútilo úplne prehodnotiť vlastné priority alebo spôsob, akým žijete?
Každé sprevádzanie je výnimočné a niečo ma naučilo. Úmrtie priateľky v tom istom veku ako ja ma inšpirovalo postaviť sa vlastným strachom a začať robiť presne tie veci, ktoré ma najviac desili. Dať výpoveď z práce s pravidelným platom, presťahovať sa s celou rodinou na Slovensko a začať otvárať tabu smrti, umierania a smútenia. Prestať odkladať veci na zajtra. Vidieť a vnímať vzácne chvíle, pripomínať si, žiť viac v prítomnosti. Hovoriť častejšie ľuďom, že ich mám rada, že sú pre mňa vzácni. Pracovať na svojich vzťahoch. Začať študovať na vysokej škole a podobne.
Spomeniete si na konkrétne situácie, keď ste si povedali, že vaša práca má naozaj zmysel?
Vždy, keď vnímam, ako sa zomierajúci a jeho blízki či rodina transformujú procesom, ktorým si prechádzajú. Keď dostanem spätnú väzbu, že vďaka môjmu sprevádzaniu sa ľudia prirodzene zapojili do procesu umierania ich blízkeho, aj keď si to na začiatku nevedeli predstaviť. Nielenže boli toho súčasťou, ale ich to aj obohatilo a netraumatizovalo. Vzťahy sa urovnali, emócie dostali priestor. Na povrch prenikli aj nevypovedané slová a krivdy, možno došlo k odpusteniu.
Čo robiť pri lôžku umierajúceho blízkeho
Čo by ste odkázali človeku, ktorý sedí pri lôžku umierajúceho blízkeho, bojí sa jeho smrti a sám nevie, čo má povedať a urobiť?
Proces umierania nemá byť záležitosťou jednotlivca. Nemali by sme smútiť sami. Nebuďte v tom sám, sama. Aký veľký je váš tím? Keď sa vy budete starať o svojho blízkeho, kto sa bude starať o vás?
Proces umierania nemá byť záležitosťou jednotlivca.
Nikto nechce vidieť svojho príbuzného trpieť. Je však dôležité vedieť, kedy je potrebné prestať sa snažiť. Prichádza čas, keď človek prestane jesť, viac pospáva, prestáva mať záujem o okolitý svet, prijíma čoraz menej tekutín, až úplne prestane piť. Počúvajme ho, keď nám hovorí, že sa niekam chystá, že tu už nebude dlho. Nepremárnime drahocenný čas, ktorý s ním môžeme stráviť, tým, že si nechceme pripustiť, že by mohol zomrieť.
Dovolím si citovať Henryho Ferska: „Umieranie nemusí byť také pochmúrne, také bolestivé pre dušu. Objavuje sa nový prístup k umieraniu – taký, ktorý povzbudzuje umierajúceho človeka i jeho blízkych, aby čelili svojmu strachu, prekonali popieranie a pustili sa do úprimného, otvoreného skúmania smrti a umierania.“
Na svojom webe píšete, že ponúkate priestor bez súdenia a falošného súcitu. Čo považujete za falošný súcit?
Súcitiť s niekým znamená cítiť s ním, kráčať vedľa neho a vnímať jeho situáciu spolu s ním. Ak je súcit úprimný a autentický, má na človeka veľký dosah. Človeka posilňuje vedomie, že v tom nie je sám, ľahšie sa mu potom nesie jeho bolesť. Ak človeku poskytujem podporu, prejavujem mu súcit, no pritom si napĺňam vlastnú potrebu byť uznaná či pochválená, alebo za tým sledujem iný zámer, tento súcit už nie je úprimný ani nápomocný. Je falošný.
Falošným súcitom sú aj nevyžiadané rady alebo zľahčovanie problému. Radšej použime vety ako: „Neviem si ani predstaviť, ako ti je, ale som tu.“ „Nenachádzam teraz žiadne slová. Ak chceš, môžeme spolu mlčať.“
Existuje podľa vás niečo ako „dobrá smrť“? Čo by mala znamenať z pohľadu človeka, ktorý umiera, a čo z pohľadu jeho blízkych?
To je dobrá otázka, ale neexistuje na ňu jednoduchá odpoveď. Pre každého z nás to môže predstavovať niečo úplne iné. Môže sa to meniť tak rýchlo, ako sa mení situácia. Zvyknem hovoriť: „Kto sme my, aby sme rozhodovali o tom, čo je pre neho dobré?“
Jasné, vďaka modernej medicíne môžeme dosiahnuť zmiernenie príznakov choroby a zomierania. Je nevyhnutné zistiť, čo je pre daného človeka dôležité. Ide o pavučinu vzťahov, fyzickú a psychickú kondíciu, svetonázor, to, o čo sa človek opiera v náročných situáciách, jeho priania, zoznam toho, čo si pre seba neželá, jeho dôstojnosť.
Čo ľudia na konci života najviac ľutujú
Čo vám umierajúci hovoria najčastejšie? Čo by chceli, aby sa o nich vedelo? Je niečo, čo ľutujú?
Kiežby sa menej báli a viac žili. Kiežby mali viac odvahy robiť veci, ktoré odkladali na neskôr, lebo na to nebol správny čas alebo nemali dostatok financií. Ľutujú, že už nemôžu zmeniť niektoré veci.
Keď človeku zomrie blízky, často netuší, čo robiť ako prvé. Aký je prvý krok v prvých hodinách a dňoch? Líši sa to pri úmrtí doma a v nemocnici?
Prvé momenty sú naozaj posvätné. Je to priestor, keď sa zastaví čas. Kiežby sme si to aj my dovolili. Na chvíľu, presne takú dlhú, ako potrebujeme, netreba robiť nič. Zostaňme prítomní možno v tichu, možno v slzách, v objatí. Príbeh človeka tu na zemi sa skončil. Prečo to chceme prehlušiť robením nejakých úkonov? Niet sa kam ponáhľať.
Pokiaľ bolo úmrtie doma očakávané (laicky povedané, ošetrujúci lekár potvrdil, že človek je nevyliečiteľne chorý a nie je veľká pravdepodobnosť na zlepšenie zdravotného stavu), príbuzní túto skutočnosť ohlásia na telefónnom čísle 155 alebo 112. Dispečing vyšle obhliadajúceho lekára, ktorý oficiálne konštatuje smrť a vystaví potvrdenie o prehliadke mŕtveho tela. S telom zosnulého by sa pred prehliadkou obhliadajúceho lekára nemalo hýbať. Obhliadajúci lekár nemusí prísť hneď, niekedy to môže trvať aj niekoľko hodín. Toto je vzácny čas, ktorý môžeme využiť na rozlúčenie. Na zavolanie rodine, ktorá nemohla byť pri umierajúcom. Žiaľ, mnohé sme z našej kultúry vytlačili.
Ak nie je nariadená pitva, pozostalí si na prevoz tela a vybavenie pohrebu vyberú pohrebnú službu. Rodina alebo splnomocnená pohrebná služba na matrike vybavia úmrtný list, pomôžu pri tom doklady mŕtveho.
V nemocnici za príbuzných vykoná veľa úkonov personál. Detailné inštrukcie k tomu, čo treba robiť a v akej postupnosti, sa dnes dajú bez problémov vyhľadať online.
Ako sa s deťmi rozprávať o smrti
Mnohí rodičia chcú chrániť deti pred smrťou. Nechcú, aby videli umierajúceho v posledných fázach, a potom im hovoria, že „odišiel do nebíčka“ alebo že „zaspal“. Myslíte si, že je to takto správne?
Je prirodzené, že si ako rodičia neprajeme, aby naše deti prežívali ťažké chvíle. Najradšej by sme ich pred tým chránili. Určite by sa im však nemalo klamať alebo hovoriť, že náš blízky „zaspal“.
Mali by sme sa snažiť prispôsobiť komunikáciu veku dieťaťa a odpovedať mu na jeho otázky pravdivo. Keď sa snažíme dieťa izolovať alebo chrániť od straty blízkej osoby, berieme mu možnosť vyrovnať sa so stratou. Namiesto vyhýbania sa bolesti zo straty sa pokúsme nájsť spôsob, ako mu môžeme pomôcť vyrovnať sa s ňou.
Ak budeme my dospelí pracovať vedomejšie s každou stratou počas života, lepšie sa pripravíme na to, aby sme boli pre naše deti príkladom a pomocou pri jej spracovávaní. Touto problematikou sa dnes zaoberá napríklad občianske združenie Kolobeh Života, ktoré môže byť veľkou oporou.
Keby si mal každý človek odniesť jedinú myšlienku z vášho poslania, ktorá by mu pomohla lepšie pochopiť a prijať stratu blízkeho, ktorá by to bola?
Nie je pre mňa jednoduché zhrnúť to do jedinej myšlienky. Všetko, čo cítite, všetko, čo sa s vami teraz deje, je normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Dovoľte si cítiť to, čo práve cítite. Dovoľte si smútiť. Nezostaňte v tom sami. Dovoľte si prijať pomoc alebo ju vyhľadať.
Nahlásiť chybu v článku