Príbeh 52-ročného rodáka z Iowy sa stal inšpiráciou pre mnohých. Tento známy samouk a ochranca prírody sa preslávil svojou láskou k aljašskej divočine, a zatiaľ čo by niektorí ľudia v samote a tichu len v obklopení prírody zažívali muky, americký fotograf divej zveri si bývanie uprostred lesa zamiloval natoľko, že tam prežil neuveriteľných 30 rokov.
správy od nás budete mať ako prví.
V roku 1968 postavil Richard Proenneke vlastnoručne z prírodných zdrojov zrub na brehu aljašského jazera s rozmermi v prepočte približne 3,6 × 4,9 metra. O 39 rokov neskôr si jeho domov v divočine, v ktorom žil bez elektriny, vyslúžil miesto v americkom národnom registri historických pamiatok, píše portál The Economic Times.
Vyrobil si vlastné náradie
Proenneke postavil zrub prevažne pomocou ručného náradia, pričom mnohé kúsky si sám vytvoril z oceľových komponentov, ktoré si priniesol so sebou a rukoväte vyrobil z miestneho dreva. Keď sa náradie pokazilo, namiesto výmeny ho opravil.
Veľmi sa spoliehal aj na materiál nazbieraný v okolí — lokálny smrek, kamene, mach a iné prírodné zdroje. Odmietol výdobytky modernej doby a strechu zrubu postupne zdokonaľoval vrstvením machu, zeminy a trávy. To všetko premenil na domov, ktorý mu slúžil ako útočisko po celé desaťročia.
Na zrube sú tri okná. Dve sa nachádzajú na západnej strane, pričom jedno má rozmery 58 × 36 cm a druhé, najväčšie v zrube, 66 × 76 cm. V oboch sú použité tenké plastové panely. Tretie okno s rozmerom 66 × 38 cm sa nachádza na východnej stene. Proenneke tiež vyrobil drevené pánty aj drevený zámok na dvere, zatiaľ čo z južnej steny sa týči krb z pobrežných kameňov.
Na streche pracoval celých 30 rokov
Proenneke najprv pokryl zrub aj prístrešok na drevo so záchodom machom nazbieraným do vzdialenosti 25 metrov od miesta. Strecha však predstavovala praktický problém. Mach potrebuje na prežitie značnú vlhkosť a relatívne suché prostredie v okolí Twin Lakes neposkytovalo ideálne podmienky.
Počas viac ako 30 rokov tak Proenneke na strechu stále pridával mach, hlinu a semeno trávy. Nakoniec tieto vrstvy vytvorili tenkú spojenú rohož zo všetkých troch materiálov. Táto postupná zmena je ďalším odrazom spôsobu, akým žil. Namiesto spoliehania sa na moderné výdobytky pracoval s podmienkami okolo seba a o stavby sa staral sám.
Ďalšie stavby, ktoré vybudoval pre svoju potrebu
Súčasťou celého komplexu bol okrem samotného zrubu aj vyvýšený sklad a spomínaný kombinovaný prístrešok na drevo so suchým záchodom. Približne tri metre južne od zrubu stál drevený sklad s rozmermi 1,8 × 1,2 metra, postavený zo smrekových kmeňov na neobvykle vysokých, až 2,7-metrových stĺpoch. Proenneke ho zámerne umiestnil tak vysoko a stĺpy navyše obmotal plechom, aby zásoby v samotke ochránil pred medveďmi a lezúcimi hlodavcami. Na prístup do skladu si z miestneho dreva zhotovil vlastný rebrík.
Ďalšou stavbou bol prístrešok so šikmou strechou umiestnený necelých 14 metrov východne od zrubu. Slúžil ako odkladací priestor na náradie, stále dopĺňanú zásobu palivového dreva a v jeho časti sa nachádzal aj 84 cm široký suchý záchod. Ten Proenneke udržiaval predovšetkým pre návštevy, zatiaľ čo sám zvyčajne využíval okolité lesy, čím sa vyhol opätovnému kopaniu nových latrín.
Zrub zapísali ako pamiatku
Richard Proenneke žil v aljašskej divočine do roku 1999, teda približne 31 rokov. Väčšinu tohto času strávil na samote, ak nerátame príležitostné návštevy, no nezdalo sa, že by mu ticho prírody prekážalo.
Zrub nebol ani prvou, ani najväčšou stavbou, aká kedy v aljašskej divočine vznikla. To, čím vynikal, bolo majstrovské spracovanie a fakt, že Proenneke celý proces výstavby nafilmoval. O desaťročia neskôr získal zrub a priľahlé stavby celonárodné uznanie ako dôležitý príklad aljašského zrubu. V roku 2007 boli navyše zrub a jeho vedľajšie stavby zapísané do Národného registra historických pamiatok.
Jeho denníky vyšli ako kniha aj životopisné filmy
Bez povšimnutia neostali ani Richardovo presvedčenie, že voľne žijúce zvieratá by nemali trpieť jeho prítomnosťou, a jeho tichý spôsob života. Jeho príbeh sa dostal do širšieho povedomia v roku 1973, keď Sam Keith publikoval knihu „One Man’s Wilderness: An Alaskan Odyssey“ (v preklade: Divočina jedného muža: Aljašská odysea), vychádzajúcu z Proennekeho denných zápiskov a fotografií, informoval portál npca. Napokon boli rozsiahle časti týchto denníkov — celkovo viac ako 250 zápisníkov — vydané v troch knižných zväzkoch a viacerí filmári použili zábery, ktoré Proenneke sám natočil, vo svojich životopisných filmoch.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku