Matúš chodí všade pešo: V tejto európskej krajine sme sa báli. Chodník na Novom Zélande začína dezinfekčnou stanicou

Matúš so svojou manželkou Annou prešli kus sveta. Majú za sebou 3 000 kilometrov dlhý novozélandský Te Araroa, 2 650-kilometrový Greater Patagonian Trail aj 3 024 peších kilometrov okolo Islandu. Na Slovensku prešiel dobrodruh ďalších 1 400 kilometrov a v nohách má viac než 25-tisíc kilometrov. Medzi jeho najextrémnejšie výpravy patrí európsky horský trail v dĺžke 6 300 kilometrov – trasa, ktorú si bežný Slovák ani nevie predstaviť.

Toto je druhá časť rozhovoru, ktorý sme s dobrodruhom viedli. Prvú časť nájdete na tomto odkaze. Matúš Lašan nám dnes priblížil, ako fungujú pravidlá v rôznych krajinách: Kde ho skutočne prekvapili, kde narazil na nepríjemnosti a čo si myslí o tom, ako to máme nastavené na Slovensku.

V rozhovore prezradil aj niekoľko pozoruhodností o kempovaní a útulniach. Hovoril o tom, prečo má na Nový Zéland vynikajúce spomienky, kde mu prišli pravidlá akosi „naopak“, a prečo na Islande nikto nerieši, či turisti, ktorí neodhadnú situáciu, môžu doslova „spadnúť aj s útesom“.

Pešo ste prešli ohromné množstvo krajín. Narazili ste aj na nejaké bizarnejšie pravidlá, ktoré by Slováci možno ani nedokázali pochopiť?

Z takého bizarnejšieho súdka stojí za reč Nový Zéland.

Pred začiatkom chodníka objavíte dezinfekčné stanice. Takéto stanice nájdete na Severnom ostrove, kde rastú tzv. kauri – obrovské stromy, ktoré často odumierajú v dôsledku postihnutých koreňov. Preto je pred každým vstupom aj výstupom umiestnená stanica: musíte si tam dezinfikovať topánky a paličky, a až potom môžete vyraziť na trasu. To bolo určite jedno z tých zaujímavejších opatrení.

Musím však povedať, že počas mojich ciest sa mi ani raz nepodarilo naraziť na pravidlo, ktoré by som bral vyslovene negatívne – akože by som si hovoril, že je to úplná blbosť. Len to vo svete neraz funguje úplne naopak.

Napríklad u nás je v národných parkoch zakázané kempovať. V rezerváciách na Novom Zélande, kde by nemala prebiehať ľudská činnosť, je kempovanie povolené, pretože sa tam snažia pritiahnuť viac ľudí. Inak to je na Islande: Kempovanie je zakázané, ale ak idete pešo alebo na bicykli, môžete prakticky kempovať kdekoľvek, s výnimkou významne chránených území.

Zhrnul by som to asi tak, že sa naozaj stane, že niekde opatrenia fungujú úplne inak, ale fungujú… Čo však hneď neznamená, že by to tak malo byť. Práve v Tatrách si niečo podobné predstaviť neviem – že by sa tam mohlo kempovať všade. Sú veľmi malé a turizmus je tam naozaj koncentrovaný. Oproti tomu sa vám však u nás stane, že idete naprieč Slovenským krasom, kráčate pritom po ceste rozbitej strojmi na ťažbu, ale je zakázané si vedľa nej postaviť stan. A to mi príde také… no.

Počula som, že práve u nás to diaľkoví turisti nemajú najľahšie…