Ako tieto cicavce dýchajúce pľúcami prišli o nohy a vrátili sa do mora? Na túto otázku sa pokúsi odpovedať dokument Tajomné údolie veľrýb v Egypte, ktorý bude mať premiéru vo štvrtok 29. februára o 20:00 na Viasat Nature.
Z 90 druhov dnes žijúcich veľrýb sú všetky cicavce a sám Darwin sa domnieval, že veľryby sa vyvinuli zo suchozemských cicavcov. Za túto myšlienku bol však zosmiešňovaný a zo svojich neskorších prác ju odstránil. Nebol však ďaleko od pravdy. V prípade veľrýb evolúcia fungovala opačne. Neodišli z mora a existuje množstvo dôkazov, ktoré to potvrdzujú.
V egyptskej Sahare sa nachádza Vádí al-Hitán alebo Údolie veľrýb, oblasť s rozlohou asi 200 km2 pokrytá nevídaným množstvom fosílií starých takmer 40 miliónov rokov. Práve tu boli objavené prvé pozostatky veľrýb, po ktorých nasledovali tisíce ďalších – niektoré v takom dobrom stave, že sa dá identifikovať dokonca aj obsah ich žalúdka. Je zrejmé, že pred 40 miliónmi rokov bolo Údolie veľrýb stále pokryté vodou: v tom čase bolo dnešné Stredozemné more súčasťou oceánu Tethys, ktorý sa rozprestieral od Európy až po Indiu. Práve v tomto oceáne žili veľryby.
Prvá veľryba sa nenašla v Údolí veľrýb, ale v Pakistane. V náleze starom 50 miliónov rokov, nazývaným Pakicetus, sa našla v uchu kosť, ktorá je nevyhnutná na počúvanie pod vodou a je jedinečná pre veľryby a delfíny. Zároveň mal Pakicetus nohy s malými kopýtkami. Toto zviera vedelo plávať a bolo vášnivým lovcom rýb. Pakicetus mohol byť predkom veľrýb, ktoré sa jedného dňa rozhodli, že už nikdy nevyjdú z vody. Nie je to však jediný dôkaz, že veľryby sú potomkami kopytníkov, pretože podobne ako kravy, majú niekoľko žalúdkov, ktoré im uľahčujú trávenie. Ich DNA naznačuje, že najbližšími príbuznými veľrýb sú hrochy, pričom obe pochádzajú zo zvieraťa, ktoré žilo 5 miliónov rokov pred Pakicetusom.
Ako teda tieto zvieratá prišli o nohy? Odpoveď na túto otázku možno nájdeme v Údolí veľrýb, kde bol objavený 40 miliónov rokov starý nález, ktorý mohol byť medzistupňom medzi chodiacou veľrybou a plutvonožcom. Išlo o bazilosaura, ktorý bol dlho považovaný za plaza (ako naznačuje jeho meno, ktoré v preklade znamená kráľ jašterov). Jeho zuby však jasne naznačujú, že išlo o cicavca: vrcholového predátora, ktorý mohol dorásť až do dĺžky 20 metrov a mohol vážiť až 6 ton. Zadné končatiny mal menšie ako ľudská ruka. Nedalo by sa po nich chodiť. V priebehu miliónov rokov sa končatiny veľrýb vyvinuli tak, aby im pomáhali plávať a ponárať sa pod vodu. Iba panva dnešných exemplárov nám pripomína, že kedysi chodili po nohách: pohybujú sa hore a dole ako u suchozemských kopytníkov, veľryba tiež vykonáva cvalový pohyb, lenže pod vodou.
Veľryby sa orientujú pomocou echolokácie a v rámci evolúcie niektorým miesto zobov narástli kostice. Na druhej strane sú druhy, ako napríklad kosatky, ktoré majú stále zuby. Avšak všetky spája jedno, o nohy prišli už dávno a more sa stalo ich súčasným domovom.
Fascinujúci výskum sledujúci evolúciu najväčších cicavcov si budete môcť pozrieť 29.2. o 20:00 v dokumente Tajomné údolie veľrýb v Egypte.
Nahlásiť chybu v článku