Ochutnávanie hnisu či únosy mŕtvol. Takouto cestou si prešli pitvy až do dnešných čias

Bežný človek sa s pitvou a jej vyobrazením stretne najčastejšie pri rôznych kriminálnych filmoch či seriáloch. Tam vyzerá všetko čisto, sterilne, pričom mŕtve telo leží na stole a nad telom sa vedie zmysluplný dialóg patológa s detektívom o príčinách a čase smrti. Asi nikoho neprekvapí, že pitvy vyzerajú “trochu” inak. 

História

Ak si teraz odmyslíme doby starého Egypta či iných dávnovekých kultúr, o ktorých nemáme dostatok záznamov, tak s pitvami sa v stredovekej Európe dlho, najmä z náboženských dôvodov, nikto nezaoberal. O významné rozšírenie pitiev sa pričinil aj Slovák Ján Jesenius, ktorý začiatkom 17. storočia vykonal aj prvú verejnú pitvu.

V Spojenom kráľovstve bola pitva až do polovice 17. storočia dokonca zločinom. To bol skutočne problém, ak sa niekto chcel venovať medicíne, pričom nepoznal ľudské telo. S povolením pitiev sa na konci 18. storočia rozvinul aj obrovský čierny trh s mŕtvolami. Existovali gangy vykrádačov hrobov, ktorí po pohrebe telo vykopali a predali ho na výskum, uvádza portál IFL Science.

Dospelo to dokonca do takého štádia, že v Edinburghu v 20. rokoch 18. storočia muži William Burke a William Hare zabili 16 ľudí, aby potom telá predali anatómom.

Pitvy však v histórii neboli také vedecké ako dnes. V roku 1314 sa na siamských dvojičkách uskutočnila pitva, ktorá mala zistiť, či sa v tele nachádzajú dve duše alebo iba jedna.

Prichádzalo aj k nechutným, avšak už viac vedeckým, zisteniam. V 17. storočí Antonio Maria Valsalva ochutnával mŕtvolné tekutiny, aby ich zdokumentoval. Poznamenal napríklad, že hnis z gangrény nemá dobrú chuť, pričom uviedol, že nepríjemné mravčenie jazyka mu potom ostalo ešte väčšinu dňa.

Pitvy posunuli medicínu vpred

Vedecký prínos pitiev je nepopierateľný. Kým v súčasnosti sa nám spájajú najmä s objasňovaním trestných činov, stále je veľké množstvo robené pre presné stanovenie smrti a či bola lekárska starostlivosť poskytnutá správne. Už v roku 1912 Richard Cabot, ktorý vykonával pitvy, kritizoval lekárov v ich nesprávnej diagnostike chorôb, čo malo napokon príčinu, že pacienti skončili na jeho pitevnom stole.

Každé zdokumentovanie nesprávneho lekárskeho postupu a odporúčanie patológov dokáže v konečnom dôsledku spôsobiť lepšiu diagnostiku a liečbu v budúcnosti.

Pitvy dnes

Pitvy v modernej dobe sledujú stanovené pitevné postupy, pričom sa všetko zaznačuje. Telo sa zmeria a zváži, odstráni sa oblečenie, ktoré sa takisto skúma. Môže sa totiž na ňom nachádzať dôležitá stopa.

V prípade, že je telo zosnulého nájdené po dlhšej dobe, je dôležité stanoviť čas smrti. To sa dá určiť napríklad skúmaním obsahu žalúdka či čriev. Jedlo, ktoré sa skonzumuje, ostáva zvyčajne v žalúdku 4 až 6 hodín kým sa posunie do čriev. Ak patológ nájde v čreve ešte stále rozpoznateľné jedlo, pravdepodobne zosnulý jedol niečo krátko pred smrťou.

Tieto zistenia majú veľký význam pri objasňovaní trestných činov. Portál Atlas Obscura pripomína lúpežný prípad z roku 2012, v ktorom bol zavraždený zlodej svojím komplicom.

Pri skúmaní obsahu žalúdka patológ našiel nestrávené hranolčeky a identifikoval, že pochádzajú zo siete fast-foodov Wendy. Polícia preto našla najbližšiu reštauráciu tohto rýchleho občerstvenia od miesta, kde našli telo, prehrala si videozáznam a identifikovala vraha.

Po smrti v tele nastávajú rôzne nezameniteľné procesy. Baktérie v črevách, ktoré inak krotí imunitný systém, začnú rozkladať samotné črevo a akonáhle sa z neho dostanú, postupujú ďalej do pečene a potom na srdce či mozog. Baktérie sa do pečene dostanú asi po 20 hodinách od smrti. Vďaka tomu, ako sú baktérie zastúpené v jednotlivých orgánoch, je možné stanoviť, pred koľkými hodinami došlo k smrti.

Po ukončení pitvy je telo zošité a orgány, ktoré nie sú potrebné ďalej skúmať a uchovávať, sú vrátené do tela. Zvyčajne sa dávajú do vreciek, aby sa zabránilo úniku telesných tekutín.

Pozri aj:

Ak existuje duša, musí niečo vážiť. V roku 1907 sa lekár pokúsil dokázať jej existenciu…