Ľudia dokážu v priamom ohrození života vyvinúť neuveriteľnú vôľu prežiť. Na svete existuje množstvo zdokumentovaných prípadov, kedy ľudia dokázali prežiť v nepredstaviteľných vonkajších podmienkach, a to i napriek všetkým hrôzostrašným okolnostiam. Prinášame vám päť príbehov prežitia, ktoré vám vyrazia dych.
správy od nás budete mať ako prví.
Revenant
List z roku 1824 dokumentuje zázračný príbeh prežitia skúseného lovca Hugha Glassa. V hlbokých lesoch bol napadnutý rozzúrenou samicou medveďa grizzlyho. Útok dravej šelmy mu spôsobil veľmi vážne zranenia a takmer ho roztrhala na kusy. Mal otvorené zlomeniny rebier a dvaja ďalší lovci, ktorí s ním boli na výprave, mu vzali jeho nôž a zbraň, pretože boli presvedčení, že zomrie. Keďže Hugh stále žil, rozhodli sa ho pochovať zaživa. Sám, znetvorený a veľmi zúbožený sa Hugh Glass dokázal vyhrabať z vlastného hrobu. Preplazil viac než 320 kilometrov cez divoké lesy južnej Dakoty. Nakoniec sa mu podarilo člnom doplaviť sa do Forth Kiowy, kde ho zachránili. Počas jeho neuveriteľnej cesty mu domorodí Američania ušili kožuch z medveďa, aby mu prekryli rany. Dokázal od seba odplašiť svorku vlkov tým, že zabil byvola a oni sa vrhli na jeho mŕtve telo. Jeho cestu za návratom do života hnala túžba po živote a pomste mužom, ktorí ho zbabelo nechali opusteného a pred istou smrťou.
Útok vražedných Indiánov
V roku 1867 bol Wiliam Thompson zamestnaný v železničnej spoločnosti Union Pacific Railroad, ktorá v zlatej horúčke budovala americké železničné trate. Jedného dňa mu bola pridelená oprava poškodených koľajníc v Nebraske. Počas cesty vlakom na miesto poruchy bol Wiliamov vozeň napadnutý kmeňom miestnych bojovných indiánov, známych ako Čejeni (Cheynenee). Vražedný útok indiánov akoby zázrakom prežil ako jediný z robotníkov Wiliam Thompson. Indiáni ho postrelili do členka a rituálne mu oskalpovali vlasovú časť kože. Aj napriek ťažkému zraneniu sa dostal zo šoku a našiel v troskách svoj skalp. Lekár mu síce zachránil život, no nedokázal mu prišiť skalp naspäť, a tak mu ho Wiliam nechal symbolicky na pamiatku.
Diera v hlave
Počas bitky o Chikamauguau, na poli Brock Field v roku 1862, bol vojak Jacob Miller strelený do hlavy. Po páde na zem mu jeho kolegovia z amerického vojenského oddielu nepomohli. Mysleli si, že jeho zranenie na čele je nezlúčiteľné so životom. Po odchode vojakov z poľa sa Jacobovi vrátilo vedomie, a to aj napriek ťažkému krvácaniu. Doktori v tábore ho odmietli ošetriť, pretože tvrdili, že ich snaha bude aj tak márna a Miller zraneniam podľahne. Jacob Miller sa však akoby zázrakom dokázal udržať nažive a po vyliečení ťažkého zranenia žil ešte viac než 50 rokov. V mieste postrelenia medzi očami mu po strele zostali olovené fragmenty.
Pokračovanie na ďalšej strane…
Nahlásiť chybu v článku