V prírode má všetko svoj zmysel, i keď ten nám môže niekedy unikať. Snímky samice tonkinského makaka, ktorá požiera svoje vlastné mŕtve mláďa, však paradoxne poukazujú na to, že aj zvieratá sú schopné žiaľu, smútku a ostatných negatívnych emócií.
správy od nás budete mať ako prví.
Aj zvieratá vedia vnímať smrť. Opičie matky sa po smrti narodeného mláďaťa dokonca oňho dokážu po určitú dobu starať. Chvíľku im trvá, kým si zvyknú na novú skutočnosť. Aj so smútkom sa vyrovnávajú rozlične. Pozrite sa spolu s nami na dojímavý a najmä nevšedný príbeh opičej matky, ktorá sa lúči so svojím mŕtvym mláďaťom naozaj netradičným spôsobom.
Každého strata bolí
Smutnou hrdinkou príbehu je Evalyne, samička tonkinského makaka, ktorá porodila svoje mláďatko v talianskom Parco Faunistico di Piano dell’Abatino. Jej materské šťastie však netrvalo dlho, pretože malá opička po štyroch dňoch zomrela. Prvé dva dni po smrti svojho mláďaťa bola jeho matka v naozaj devastačnom stave. Sústavne zízala na svoj odraz v plastových dverách a kričala od smútku. Potom, keď tá najväčšia bolesť pominula, začala sa sústrediť na malé telíčko. Starala sa oňho, bozkávala ho. Najväčší pozor dávala na jeho tvár a hlavičku, pričom si uvedomovala, čo sa deje. Jej príbeh je však príkladom toho, ako sa v prírode smrť berie ako bežná súčasť každodenného života a že aj zvieratá inštinktívne vedia, čo robiť. Vedci, ktorí pozorovali celý proces smútenia, nechali telíčko pri matke. To sa prirodzene po ôsmych dňoch mumifikovalo, pričom lebka sa od tela oddelila na štrnásty deň. Evelyn nechala smútku voľný priebeh. Počas druhého týždňa sa neprestávala starať o telíčko, prikladala si ho, pestovala ho, a to aj dokonca vtedy, keď sa tkanivo oddelilo od lebky. O telíčko sa starala a všade ho nosila so sebou. Také silné sú materinské inštinkty.
Smrť je prirodzená súčasť života
Podľa vedcov bolo však zaujímavé pozorovať aj to, ako sa správajú ostatní členovia spoločnosti. Tí si priveľmi smútiacu matku nevšímali. Telíčko však brali ako jej majetok a vôbec sa ho nedotýkali. Keď ten najväčší smútok pominul a Evalyne si naplnila potrebu smútenia, na devätnásty deň od smrti svojho mláďatka začala pomaly konzumovať drobné časti malého telíčka. Postupne pokračovala v konzumácii telíčka, až na 25-ty deň ostali len kosti. Pre niekoho je to absurdná predstava, pre opice, a to najmä pre makaky, je to prirodzená súčasť smútenia. Vedci, ktorí výsledky pozorovania publikovali v časopise Primates, však stále nevedia dať jednoznačnú odpoveď na to, prečo dochádza k materskému kanibalizmu. Mätie ich najmä fakt, že tonkinský makak sa živí predovšetkým ovocím. Je to tým, aby sa úplne vymazalo puto medzi matkou a dieťaťom? Na to však pozná odpoveď len samotná príroda.
sciencealert.com
Nahlásiť chybu v článku