Pred 100 rokmi sme na olympiáde v Paríži vyhrali prvú zlatú medailu. Tento veľký úspech si vtedy takmer nikto nevšimol

V roku 1924 sa Paríž stal prvým mestom, kde sa po druhýkrát konali olympijské hry. V poradí druhá olympiáda od skončenia takzvanej Veľkej vojny sa pritom mala podľa portálu Olympijskytym konať hocikde inde, len nie v hlavnom meste Francúzska.

O usporiadanie slávností športu sa uchádzal napríklad Amsterdam, Rím alebo Los Angeles. Nesmelé hlasy zaznievali aj z mladej republiky plnej elánu zo svojho zrodenia. Prečo by Praha nedokázala usporiadať olympijské hry, keď už dokonca plánuje aj stavbu štadióna na Strahově?

Napokon však mocnosti ukázali na francúzsku metropolu. A tá hoci o to vlastne ani nestála, bola svedkom historickej zlatej medaily pre Československo. Získal ju gymnasta Bedřich Šupčík a aj keď je za svoj úspech dnes oslavovaný, v čase, keď zlato získal, ho pri návrate do krajiny nikto nečakal, nezaujímali sa oňho noviny ani politici a jeho/náš obrovský úspech prekryli mnohé nepríjemné udalosti.

Pochmúrny osud československého tímu

Pod olympijskými kruhmi sa v Paríži zoskupilo 130 československých športovcov. Ich počet bol prekonaný až o dvanásť rokov neskôr v Berlíne.

Spočiatku všetko vychádzalo takmer idylicky. Až do súťaže na bradlách. Správy z Paríža boli v tomto smere ladené veľmi negatívne. Mužstvo gymnastov muselo opustiť tímovú súťaž, pretože jeden z nich – Stanislav Indruch sa zranil.

Věstník sokolský popísal nešťastnú udalosť, pre ktorú sa vedenie výpravy dokonca rozhodovalo, či neodvolá všetkých športovcov, takto: „Indruch sa vyrovnáva, krásne prebehuje kríž a letí dolu ako anjel, doskakuje pevne, ale do roznoženia – francúzske žinenky sú mäkké, buď sa šmýkajú, alebo sa do nich noha zaborí – je počuť slabý praskot – Indruch sa náhle prevaľuje, obracia na znak, na zemi sa krúti a s bolesťou si chytá pravú nohu.“