Ilustračná foto: Pexels

Kam až siahajú hranice experimentov na ľuďoch.

V priebehu rokov bolo vykonaných množstvo experimentov, v psychológii, ale aj mimo nej, ktoré sú dnes už považované za neetické. Kedysi sa napríklad psychológ rozhodol experimentovať na svojich vlastných deťoch. Chcel zistiť, či je reakcia na pošteklenie vrodená alebo naučená.

Google News Sledujte interez v Google News —
správy od nás budete mať ako prví.
Pridať ako zdroj

Bizarný experiment na vlastných deťoch

Ako informuje web IFL Science, niektorí odborníci sú schopní zachádzať do extrémov, len aby potvrdili alebo vyvrátili nejakú teóriu. Patrí medzi nich napríklad psychológ Clarence Leuba. Znepokojivý experiment odštartoval v roku 1933. Jeho cieľom bolo zistiť, či je reakcia na pošteklenie u detí vrodená alebo sa ju učíme.

„Konkrétnejšie, snažili sme sa zistiť, či sa smiech objaví ako reakcia na šteklenie, a to ako súčasť procesu dospievania, nezávisle od akejkoľvek súvislosti s inými podnetmi vyvolávajúcimi smiech,“ napísal Leuba vo svojej štúdii.

To znamená, že zisťoval, či dieťa naozaj rozosmieva šteklenie alebo iné aspekty, napríklad to, ak sa rodič na dieťa usmieva. Pochopiteľne, na to potreboval subjekt, ktorý mohol experimentu vystavovať dlhodobo. Leuba mal s manželkou päť detí a jeho pokusnými subjektmi sa stali štvrté a piate dieťa – dcéra a syn.

Rozhodol sa, že deti bude štekliť počas prvého roka ich života, avšak bez toho, aby sa na nich usmieval. Nechcel im dať úsmevom či iným prejavom najavo, že ide o aktivitu, ktorá by pre deti mala byť zábavná.

Zvláštne pravidlá

Aby svoj cieľ dosiahol, Leuba vytvoril sériu pravidiel. Napríklad, deti smeli byť šteklené len v rámci experimentu, ale nikdy nie mimo neho. Nesmelo sa štekliť dieťa, ktoré sa už smialo z iného dôvodu, napríklad pri hre, a počas šteklenia nesmel byť prítomný nikto iný, kto sa práve smial alebo usmieval sa. Deti museli byť pošteklené na všetkých miestach, kde sú ľudia bežne štekliví najviac, napríklad chodidlá či podpazušie.

Šteklenie bolo spočiatku len jemné, no jeho intenzita sa stupňovala. Počas šteklenia nosil Leuba špeciálnu masku vyrobenú z kartónu, ktorá zakryla akýkoľvek výraz jeho tváre. Na kartóne boli len výrezy na oči, aby psychológ mohol výsledky svojho experimentu pozorovať. Psychológ sa však musel tváriť vážne dokonca aj za maskou, povolený nebol žiaden prejav radosti.

Ilustračná foto smejúceho sa dieťaťa počas šteklenia
Ilustračná foto: Pexels

Spočiatku ani dcéra, ani syn neprejavovali výrazné reakcie na šteklenie okrem toho, že sa trochu pomrvili. Obe deti sa však smiali pri iných stimuloch, ktoré batoľatá bežne dokážu rozosmiať. Šteklenie ich však začalo rozosmievať, až keď mali 6 až 7 mesiacov.

Aký bol výsledok?

Psychológa prekvapilo, že deti sa pri šteklení smiali napriek tomu, že mal na tvári masku a nijak deťom nedal najavo, že je to niečo smiešne. Občas sa snažili odtlačiť ruku, ktorá ich šteklila. Inokedy si ale deti žiadali šteklenia viac a ruku, naopak, pritiahli späť, ak Leuba so šteklením prestal.

Leuba napokon zhodnotil, že obe deti sa tešili z mierneho šteklenia. Ak však bolo príliš intenzívne, napokon sa rozplakali. Pokiaľ išlo o jemné šteklenie, deti si časom uvedomili, že sa spája so zdvíhaním prstov a tešili sa už vtedy, keď videli, že sa k nim rodič blíži a dvíha ruky.

Experiment s malým Albertom
Foto: Akron psychology archives

Hoci aj tento experiment znie bizarne, do histórie sa zapísali aj také, ktoré deti traumatizovali doživotne. Napríklad experiment s malým Albertom, ktorého vedci zámerne naučili báť sa. Vyvolali v ňom hrôzu zo všetkého, čo bolo huňaté, vrátane králikov, psov, masky Santa Clausa či dokonca aj obyčajného chumáča vaty.

Uložiť článok

Najnovšie články