Rozhovor so Simonom a s Juli sme vám priniesli už minulý rok. Už vtedy mali za sebou desaťtisíce kilometrov na Hemingwayovi a Afrika si podmanila ich srdcia. Dvojkolesového tátoša osedlali opäť. Tentoraz však svoju cestu uzavreli niečím vskutku výnimočným. Na jednej z najkrajších pláží Afriky si povedali svoje „áno“.
správy od nás budete mať ako prví.
Minulý rok sme čitateľov informovali, že ste prekonali slovenský rekord, keď ste za 14 nocí precestovali 14 krajín. Okrem toho ste na motorke precestovali desaťtisíce kilometrov cez Afriku. Aké dobrodružstvo ste zvolili tentoraz?
Minulý rok sme sa na motorke dostali až do Dakaru v Senegale a tento rok sme jednoducho Afriku nemohli vynechať. Tentoraz sme sa však rozhodli pre ešte náročnejšiu cestu. Motorku sme poslali z Holandska do Juhoafrickej republiky loďou v kontajneri. Vybrali sme sa na cestu naprieč východnou a južnou Afrikou.
Začínali sme v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike, odkiaľ sme pokračovali cez Lesotho a opäť Juhoafrickú republiku do Botswany, Zimbabwe, Zambie, Malawi, Tanzánie a Kene. Naša cesta sa končila pri Mombase na Diani Beach, jednej z najkrajších pláží Afriky. A práve tam nás čakala aj jedna z najdôležitejších udalostí celej cesty – naša svadba.
Prečo práve Afrika? Čo vás na nej najviac láka?
Keď sme Afriku prvýkrát navštívili spolu, bolo to ešte v roku 2019 a boli sme klasickí dovolenkári. Veľmi rýchlo sme však zistili, že nechceme zostať len v rezorte. Práve v Gambii sme začali Afriku spoznávať oveľa viac, jej surovosť, ale zároveň neuveriteľnú srdečnosť a ľudskosť. Ľudia sú tu iní. Je úplne bežné, že niekto zastaví pri ceste pri stojacom aute a automaticky ponúkne pomoc. Nikto sa nad tým nepozastavuje, je to samozrejmosť.
Ľudia sú tu iní. Je úplne bežné, že niekto zastaví pri ceste pri stojacom aute a automaticky ponúkne pomoc.
Deti sa hrajú na uliciach s hračkami, ktoré si samy vyrobili, a ich radosť je často úplne úprimná a bez potreby všetkých tých technológií, na ktoré sme zvyknutí u nás. Ľudia nám popri cestách kývajú, usmievajú sa, vítajú nás vo svojej krajine a snažia sa byť nápomocní. A pritom Afrika vie v oblasti technológií niekedy poriadne prekvapiť. Často sa nám stane, že na pumpe chceme zaplatiť kartou, vytiahneme mobil alebo hodinky a obsluha vôbec nevie, čo s tým. Pýtajú od nás fyzickú kartu a nechápavo pozerajú, čo to skúšame.
Napriek tomu sa tu kartou dá zaplatiť naozaj na množstve miest – v potravinách, na pumpách, v ubytovaniach či v reštauráciách. A ešte zaujímavejšie je, že Afrika mala mobilné a okamžité platby ešte skôr ako Európa. Systémy ako M-Pesa vznikli práve preto, že ľudia potrebovali jednoduchý spôsob ako posielať a prijímať peniaze bez klasickej banky.
V krajinách, kde bola mena často nestabilná a kde človek potreboval na obyčajný nákup obrovské množstvo bankoviek, bolo nosiť so sebou „igelitku plnú peňazí“ jednoducho nepraktické. Spôsob, ktorý vymyslel známy svetový operátor sa dodnes považuje za jednu z najbezpečnejších digitálnych platieb. Páči sa nám práve tento kontrast – na jednej strane jednoduchý život a minimálna závislosť od technológií, na druhej strane veľmi moderné riešenia tam, kde ich ľudia naozaj potrebujú.
A potom je tu príroda. Afrika má miesta, ktoré jednoducho nenapodobníte, od Sahary cez hory až po vodopády a národné parky. Veľa vecí sa tu stále opravuje namiesto toho, aby sa hneď vyhodili a kúpili nové. Keď sa vám pokazí motorka, nie je vždy jednoduché zohnať náhradný diel ako napríklad v Ázii. Ľudia sú preto často odkázaní na vlastné remeslo a šikovnosť. A presne toto máme na Afrike radi. Dieťa nepotrebuje najnovšiu loptu so senzormi ani mobil, ktorý mu bude zaznamenávať každý detail hry. Stačí lepiaca páska a lopta je na svete. A tá radosť z hry je potom na nezaplatenie.
Afrika má miesta, ktoré jednoducho nenapodobníte, od Sahary cez hory až po vodopády a národné parky.
Predtým ste cestovali na motorke, ktorej ste dali meno Hemingway. Robí vám spoločnosť aj na tejto ceste?
Naša motorka Voge 525 DSX – Hemingway – je už našou neoddeliteľnou súčasťou. Za niečo viac ako dva roky sme spolu prešli 40 krajín a približne 54 000 kilometrov, takže sme spolu už niečo zažili. Doma máme momentálne aj jeho novšiu verziu, ktorú nám poskytol importér značky. Keďže náš Hemingway trávil väčšinu tohto roku na cestách v kontajneri a niekedy sa s ním nevidíme aj tri mesiace, bolo treba na Slovensku na niečom jazdiť.
A keďže už máme dve podobné motorky, z Hemingwaya sa postupne stáva náš expedičný špeciál – motorka určená predovšetkým na dlhé cesty a expedície po svete. Teraz ho ešte čaká dlhá plavba späť do Európy, po návrate servis a potom ho opäť pošleme na ďalšiu africkú expedíciu. Tentoraz už nie loďou, ale po súši, a to v prvej polovici roka 2027.
Po skúsenosti z Madagaskaru, kde sme si motorku požičali a, bohužiaľ, práve pre jej technický stav sme po nehode skončili v nemocnici, sme už nechceli nič riskovať. Bolo preto jasné, že do Afriky pôjde náš Hemingway, ktorému po všetkých najazdených kilometroch a krajinách naozaj plne dôverujeme.
Na svojom Instagrame ste napísali, že to nebude dovolenka, ale tisíce kilometrov, prach a horúčava. Ako to zatiaľ zvládate? S čím ste sa museli popasovať? Ktorá časť trasy bola najnáročnejšia?
My už na dovolenky nechodíme. Nebaví nás týždeň sedieť na jednom mieste niekde pri mori a kupovať predražené suveníry, ktoré aj tak všetky vyrobili v Číne a na magnetke len zmenili názov daného mesta. Táto cesta bola logisticky zatiaľ najnáročnejšia. Už len vybaviť colné dokumenty na Slovensku bol problém, pretože Slovensko je jediná krajina v EÚ, kde sa tieto dokumenty nedajú poriadne vybaviť.
My už na dovolenky nechodíme. Nebaví nás týždeň sedieť na jednom mieste niekde pri mori a kupovať predražené suveníry.
Následne bolo potrebné dostať motorku do Afriky, čo zo Slovenska buď nešlo poriadne zariadiť, alebo by nás preprava vyšla takmer desaťnásobne viac – lebo keď sa dá na niečom zarobiť, ziskuchtiví Slováci si svoju príležitosť jednoducho nenechajú ujsť. Preto sme motorku poslali z Holandska, kde to bolo výrazne jednoduchšie aj lacnejšie. Do toho prišlo vybavovanie víz do krajín, o ktorých naše ministerstvo často nemá aktuálne informácie a posúva ďalej neaktuálne údaje. Dokonca nám pri telefonáte na ministerstvo zahraničných vecí povedali, že oni tu nie sú na poskytovanie informácií. Takže veľa vecí sme si nakoniec museli zisťovať sami priamo v jednotlivých krajinách.
Na africký kontinent sme prileteli práve v období, keď sa končila zima a začínala jar. Väčšina ľudí si Afriku spája len s teplom, my sme však zažili aj sneh a navštívili lyžiarske stredisko. Naše rána začínali niekde okolo 5 °C a končili pri teplotách cez 30 °C. Vystúpili sme aj do výšky viac ako 3 200 metrov nad morom.
V Zimbabwe sme zažili doslova tankodrómové cesty. Na ceste pre dve autá zrazu pred sebou vidíte štyri kamióny vedľa seba, ktoré sa na vás rútia s tým, že kto nájde najlepšiu cestu, vyhráva. Žiadne „tu sa jazdí vľavo“. Kto skôr nájde miesto, ten skôr ide. Do toho obrovská prašnosť a diery v ceste hlboké aj pol metra. Naša priemerná rýchlosť v takýchto dňoch dosahovala približne 15 km/h. Treba si dávať pozor aj na divé zvieratá. Tu je úplne bežné, že vám do cesty vojde slon alebo žirafa.
V Lesothe nám zase na niektorých miestach cesty úplne zmizli. S naloženou motorkou sme sa museli brodiť cez kamene veľké takmer ako ľudská hlava a len dúfať, že Hemingway neutrpí nejaké poškodenie. A práve Lesotho s náročnými off-roadovými cestami a Zimbabwe s rozbitými hlavnými ťahmi, kde treba ísť veľmi opatrne a pomaly, nám dali asi najviac zabrať. Tam už nešlo o to, ako rýchlo prejdeme, ale hlavne o to, aby sme bezpečne dorazili.
Spomínali ste tiež, že ste mali do činenia s africkou políciou. Čo sa stalo? Aká bola vaša skúsenosť?
Áno, je to pravda, ale tento deň strávený behaním po policajných staniciach nakoniec stál za to. Celé to vzniklo tak, že v Zambii na konci hlavného mesta bola mýtna brána. Motorky však na tejto bráne iba spomalia a majú vytvorený priestor na prejazd ďalej, keďže tieto úseky sú pre motorkárov zadarmo. Pred nami bolo obmedzenie rýchlosti na 40 km/h a auto naložené tak, ako to dokážu len v Afrike.
Chceli sme ho preto na rovnej ceste s dobrým výhľadom obehnúť, aby sme sa za ním na mýtnici nezdržiavali. Za najbližším stromom však čakal miestny policajt s trojnožkou, ktorému sme sa už nevyhli. Skončilo sa to pokutou za prekročenie rýchlosti o 12 km/h. Najprv riešili aj plnú čiaru, ale tú nakoniec nechali tak, keďže miestni motorkári plné čiary absolútne nerešpektujú. Aby sa znížila možnosť korupcie, pokutu nie je možné zaplatiť priamo na mieste. Musíte ju zaplatiť na policajnej stanici, ktorá zároveň vybavuje aj poštové úkony.
Takže sme prišli na prvú políciu, no tá bola iba policajná, a preto nás poslali na ďalšiu – približne 100 kilometrov ďalej. Nakoniec sme v jednej dedinke, kde boli prakticky iba piesočné cesty, našli policajnú stanicu. Policajti mali kancelárske stoličky a dokonca aj sedačky z auta vyložené pod stromom a vyzerali, že majú strašne veľa práce. Boli však naozaj veľmi milí a okamžite nám pomohli. Na chvíľu sme sa síce ocitli na jednej lavici spolu so zločincami v putách, ale aj to patrí k takýmto africkým zážitkom.
Musíme však povedať, že nikto sa ani len nepokúsil pýtať si úplatok. Všetci sa nám snažili čo najskôr vyjsť v ústrety a pokuta 18 € napokon nebola nič strašné. A najlepšie na tom bolo, že keď už boli všetky úkony vybavené, policajti z nás mali takú radosť, že sa začali vypytovať na naše cesty a na to, čo v Afrike robíme. Do toho jednému z policajtov zazvonil telefón. Zdvihol ho so slovami: „Mám prácu, teraz nemám čas,“ zložil a pokračoval v rozhovore s nami.
Prezradili ste nám tiež, že vás poštípala mucha tse-tse.
Napriek tomu, že sme už navštívili veľkú časť afrických krajín, nikdy sme vo voľnej prírode nevideli jedno z najnebezpečnejších zvierat Afriky – hrocha. Po niekoľkých odporúčaniach sme sa preto vybrali do Národného parku Kasungu. Vtedy sme ešte netušili, že ideme do oblasti, kde sa vyskytuje mucha tse-tse, ktorá môže prenášať spavú chorobu.
Hrochy sme síce videli, ale nakoniec sme si odniesli aj niekoľko štípancov od tse-tse. A vtedy sme pochopili, že pre nás nemusí byť najväčším problémom vždy veľké zviera, ale pokojne aj malý hmyz.
Ako sa na cesty pripravujete po tejto stránke? Máte nejaké očkovania, beriete si so sebou lieky a pod.?
Príprava na takúto cestu je celkom dlhý proces. Očkovania, ktoré sme pred cestou absolvovali a ktoré pre takéto oblasti odporúčajú, nám zabrali takmer pol roka a každý z nás dostal približne sedem vakcín. Nie proti všetkému sa však dá zaočkovať. Napríklad proti malárii ani proti spavej chorobe v súčasnosti neexistuje vakcína pre cestovateľov.
Pri malárii preto máme v lekárničke antimalariká a postup pri ich užívaní máme nastavený podľa odporúčaní lekára pre konkrétnu cestu. Malarone môže mať u niektorých ľudí nežiaduce účinky a zblbnúť hlavu, preto jeho užívanie počas dlhého pobytu v malarických oblastiach riešime, len ak prídu príznaky. Spavá choroba je však úplne iný príbeh. Prenáša ju práve mucha tse-tse a jej diagnostika nie je jednoduchá.
WHO uvádza, že pri podozrení je potrebné ochorenie potvrdiť laboratórnym vyšetrením a pri potvrdenej infekcii určiť aj jej štádium. V Malawi nám napriek snahe na miestach, ktoré sme navštívili, nevedeli test spraviť, chýbal personál aj potrebné vybavenie. Odporučili nám preto sledovať príznaky. Problém je, že pri niektorých formách sa ochorenie nemusí prejaviť okamžite, ale až o niekoľko mesiacov. A to je na tom možno najnepríjemnejšie.
Liečba je špecifická a liek na Slovensku nie je registrovaný a v prípade potreby ho budeme musieť zháňať cez WHO. Takže aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že najväčším nebezpečenstvom v Afrike je slon, lev alebo hroch, nám sa tentoraz opäť potvrdilo, že niekedy je najväčším problémom niečo, čo má len pár milimetrov.
V jednom zo svojich príspevkov píšete, že ste v jednej z krajín tankovali doteraz najdrahší benzín na svojich cestách. Na akých cenách sa pohybuje? Boli ste na to pripravení?
V Malawi bola ešte donedávna palivová kríza a na benzín sa čakalo v radoch aj niekoľko dní. Na čiernom trhu sa liter benzínu dostával dokonca až na 15 €. My sme na prejazd celým Malawi potrebovali približne tri plné 18-litrové nádrže, takže predstava, že by sme mali niekoľko dní čakať na benzín, alebo ho kupovať za 15 € za liter, nebola práve príjemná. Našťastie sa však situácia v krajine krátko pred naším príchodom stabilizovala.
Na čiernom trhu sa liter benzínu dostával dokonca až na 15 €.
Benzín síce stále nemala každá pumpa, ale my sme tankovanie našťastie trafili vo väčších mestách a s dostupnosťou paliva sme napokon väčší problém nemali. Horšie to už bolo s cenou. Na pumpe nás liter vyšiel v prepočte približne 2,80 €, čo bol jeden z najdrahších benzínov, aký sme počas našich ciest natankovali.
Aký bol váš najsilnejší zážitok z cesty?
Nedá sa povedať, že by jedna konkrétna vec bola na tejto ceste najlepšia. Vidieť tučniaky v Afrike, hrochy, slony, levy, majestátne Viktóriine vodopády, strechu Afriky – Kilimandžáro, dostať sa k jedinému známemu ložisku tanzanitu na svete alebo jednoducho stretávať skvelých ľudí, to všetko sú zážitky, na ktoré len tak nezabudneme.
Ale asi najviac v nás rezonuje udalosť, ktorá nás čakala na úplnom konci tejto cesty v Keni. Tam sme si totiž povedali svoje „áno“ a celú našu africkú expedíciu uzavreli našou svadbou. Takže po všetkých kilometroch, krajinách, dobrodružstvách, pádoch, policajných staniciach, prachu a všelijakých nečakaných situáciách nás na konci čakal ten najdôležitejší moment.
Najviac v nás rezonuje udalosť, ktorá nás čakala na úplnom konci tejto cesty v Keni. Tam sme si totiž povedali svoje „áno“.
Ktorá z krajín vás zatiaľ najviac prekvapila a čím? Pred čím máte najväčší rešpekt?
Po všetkých našich cestách už trochu vieme, čo od Afriky čakať, takže nás len tak niečo nezaskočí. Malawi nás však opäť príjemne prekvapilo. Ľudia tam boli neuveriteľne srdeční a ochotní pomôcť. Dokonca až tak, že nám na ubytovaniach pravidelne chceli umývať motorku. Občas nám to síce zabudli povedať dopredu a ráno sme len pozerali, čo sa s Hemingwayom deje.
Ale práve toto je Afrika. Nedá sa úplne opísať slovami, tú treba zažiť na vlastnej koži. Často tu stretnete ľudí, ktorí sami nemajú takmer nič, a napriek tomu sa vám snažia pomôcť s tým, čo majú. A práve táto ľudskosť a srdečnosť sú veci, ktoré si z Afriky odnášame možno ešte viac ako všetky tie nádherné miesta, ktoré sme počas cesty videli.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Afrika si však človeka občas aj preverí. Pred nami bol napríklad veľký požiar v národnom parku v Keni a chvíľu sme riešili, či sa cez dané miesto vôbec dostaneme. V noci pred odjazdom však začalo poriadne pršať a náš problém s cestou sa zrazu vyriešil sám. Po takmer 8 000 kilometroch tejto cesty a po všetkých dobrodružstvách, ktoré sme spolu zažili, máme pocit, že nás na motorke len tak niečo už nezaskočí.
Najväčší rešpekt však asi máme z toho, čo nás čaká po návrate. Pretože doteraz sme riešili hlavne to, kam dnes dôjdeme, kde budeme spať a aký terén čaká Hemingwaya. Teraz nás čaká úplne iná životná etapa. Po všetkých dobrodružstvách, ktoré sme spolu zažili, sme si povedali svoje „áno“ a začneme ďalšiu spoločnú cestu – tentoraz už s jedným priezviskom.
A, úprimne, práve pred týmto máme možno väčší rešpekt ako pred cestami do Afriky. Pretože rozbitá cesta v Zimbabwe má svoj koniec, defekt opravíte, a keď sa stratíte, nakoniec nájdete správny smer. Ale spoločný život je cesta na celý život a na tú žiadna navigácia neexistuje. Takže ak sa nám podarilo spolu prejsť 40 krajín, 54 000 kilometrov, takmer 8 000 kilometrov tejto africkej expedície a zvládnuť všetko, čo nám Afrika postavila do cesty, veríme, že zvládneme aj tú najväčšiu expedíciu.
Kedy konečne klesnú ceny na benzínkach? Existujú tri možné scenáre. Za extrémy môže viacero faktorovNajnovšie články
Nahlásiť chybu v článku