Ukrajinská povstalecká armáda, známa tiež pod prezývkou Banderovci, bola ozbrojená zložka ukrajinských nacionalistov. Ich úlohy boli rôzne, báli sa ich aj komunisti a názov dostali po svojom zakladateľovi, Stepanovi Banderovi.
Počas prebiehajúceho konfliktu na Ukrajine sa začalo riešiť množstvo súčasných i historických tém, pričom určite vás v ostatných dňoch neobišiel pojem Banderovci. Práve o tejto skupine sa šíri množstvo informácií, pričom viaceré z nich môžu byť zavádzajúce alebo nepresné, píše historik Tomáš Řepa.
Išlo o frakciu Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), pričom ich fungovanie sa datuje od roku 1929. Vtedy bolo ich primárnym cieľom sebaurčenie a samostatné postavenie Ukrajiny. Mali na starosti viaceré sabotáže, atentáty, spravodajskú službu a tiež propagandu svojich ideologických zámerov.
Zlomový moment v roku 1941
UPA bola prakticky výsledkom partizánskeho hnutia, ktoré vzniklo počas Nemecko-sovietskej vojny (1941-1945). Impulzom toho bol 30. jún 1941, keď Stepan Bandera a spol. v Ľvove vyhlásili nezávislosť Ukrajiny. Týždeň po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom a bez nemeckého súhlasu. Z Berlína prišiel okamžite jasný odkaz, aby to odvolali.
Bandera to však odmietol. Aj preto ho a ďalších zavreli, a do roku 1944 sedel v nemeckom koncentračnom tábore. S partizánskou armádou nemal nič spoločné, tá ešte neexistovala. Do Ľvova prišli vtedy oddiely ukrajinských nacionalistov. Po tzv. Akte Gestapo začalo banderovskú frakciu likvidovať, hovorí v rozhovore historik Michal Šmigeľ.
Ukrajinský odboj neskončil ani po druhej svetovej vojne. Stepan Bandera prežil pobyt v koncentráku a usadil sa v bavorskom Mníchove, kam ho mali nasledovať stovky jeho prívržencov. Ich migrácia prebiehala v rokoch 1945-1947, no svoj pobyt na území Československa nepovažovali za mierový prechod, ale skôr za ozbrojenú misiu.
Cieľom bol západ
Cieľom Banderovcov a všeobecne UPA bol postup na západ. Tieto myšlienky začali v momente, kedy bolo skoro jasné, že Nemci prehrajú vojnu a Sovieti sa začnú tlačiť na západ. Banderovci boli odhodlaní bojovať proti sovietskemu režimu, tvrdému komunizmu a Stalinizmu.
Chceli si vydobyť nezávislú Ukrajinu. Pre Sovietov najproblematickejšími oblasťami bola Ukrajina, Kaukaz a Pobaltie. Aj preto prišiel v rokoch 1932-1933 na Ukrajinu Hladomor, teda deportácie pobaltských a kaukazských národov v 40. rokoch.
Stratégia UPA preto bola zotrvať vo vojnovom stave a snažiť sa nadviazať spoluprácu s inými národmi v boji proti stalinizmu a vyvolať protikomunistické a antisovietske hnutie odporu vo východnej a strednej Európe. Očakávali podpory od Poliakov, vedeli, že v lesoch bojuje celé Pobaltie, snažili sa spojiť s protikomunistickým podzemím v Bielorusku, Rumunsku a Československu, tie však boli slabé, hovorí Šmigeľ pre Aktuality.
Banderovské jednotky robili síce aj v Československu mnoho zločinov, no ich primárnou úlohou bolo dostať sa na západ, aby mohli informovať demokratický a rozvinutý západ o dianí v Sovietskom zväze.
Tisíce proti stovkám, Banderovcov sa báli aj komunisti
Banderovci sa kvôli svojim zámerom nestretli v Československu s otvorenou náručou, práve naopak, keďže mali záujem o destabilizáciu komunistického režimu. Najprv bolo pre verejnosť zvláštne, prečo bolo proti zhruba trom stovkám banderovcov nasadených až 13,5-tisíc členov československých ozbrojených zložiek.
Boli ale skutočne tak rizikovou skupinou? Ich prostredníctvom sa totiž ľudia dozvedali, aké sú skutočné pomery v boľševickom štáte. Vtedy nás varovali, že by to podobne mohlo pod vedením komunistov dopadnúť aj v Československu.
Banderovci sa tak stali terčom hlavne komunistov, ktorí chceli ich činnosti zabrániť a postupne tak štát doviesť do komunistického područia. Rozpory v rámci vtedajšej vlády na seba nenechali dlho čakať.
V zápisnici z rokovania vlády zo 16. septembra 1946 je napísané: „Slovenský demokrat Ján Ursíny a český národný socialista Hubert Ripka okrem iného namietali, prečo je na likvidáciu 250 banderovcov potrebných v Československu toľko nových síl,“ píše rozhlas.
Ako skončili Banderovci?
Keďže v Československu nezískali výraznú podporu, v Poľsku boli pozbavení civilného zázemia a s pobaltským hnutím odporu sa nedokázali spojiť, ostali Banderovci bez záujmu aj bez „práce“.
Ostali izolovaní na západnej Ukrajine, kde na nich nasadzovali celé armády a jednotky, ktoré s nimi mali konkrétne dôvody. Stačilo byť čo i len podozrivý so spolupráce s UPA, to bol lístok priamo na Sibír. Išli celé rodiny, deportovali celé dediny, popravovali vo veľkom, dodáva Šmigeľ.
V roku 1959 zomrel aj zakladateľ tejto frakcie. Stepan Bandera skolaboval v Mníchove, pričom sa zistilo otrávanie kyanidom. O dva roky neskôr bol atentátnik a agent KGB, Bohdan Stashynsky, odsúdený za vraždu na osem rokov za mrežami.
Banderovci boli a dodnes sú spoločnosťou vnímaní rôzne. Zatiaľ čo niektoré skupiny ich vidia ako hrdinov slobody a ukrajinského samostatného národa, iní hovoria o bande vrahov a zlodejov, ktorí sa nezastavili pred ničím.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku